V meste nás víta vianočná výzdoba a tak popod girlandy prechádzame na hlavné námestie mušľového tvaru - Piazza del Campo.
Dvakrát ročne sa tu konajú svetoznáme preteky koní - Palio. Súťaže sa zúčastňujú jednotlivé štvrte mesta - contrady. Každý obyvateľ je na tú svoju contradu patrične hrdý. Príprava trvá mesiace, samotné preteky asi minútu. V ostatné dni roka patrí námestie turistom vyhrievajúcim sa v lúčoch toskánskeho slnka. Je príjemné posedieť si pri obede a vínku na letnej terase, či len tak na zemi uprostred námestia a pozorovať okolitý ruch.
Pokračujeme smerom ku katedrále. Vynorí sa spoza domov, obložená mramorom. Spred piatich rokov si ju pamätám obloženú lešením, teraz si môžem vychutnať pohľad na krásne vyzdobené priečelie. Osvetľuje ho južné slnko, pretože dóm mal byť pôvodne väčší - to, čo existuje v súčasnosti, bolo plánované len ako priečna loď. Veľkolepé plány stroskotali ako inak na peniazoch.
Kostol svätého Francesca je vo vnútri vyzdobený vlajkami jednotlivých mestských štvrtí. Ale nájde sa tu aj zástava Európskej únie.
Vychutnávame si prechádzku úzkymi uličkami, občas sa pristavíme a kocháme sa výhľadom, ktorý sa ukáže pomedzi domy. Vtom za nami pribehne akýsi po taliansky hovoriaci Japonec a pýta sa nás, či nemáme chvíľočku čas. Či by sme mohli zopakovať rovnakú scénu - pristaviť sa pri uličke, spraviť si fotku. Na jeho veľkú radosť - i radosť celého päťčlenného filmového štábu - súhlasíme a zahráme sa na turistky pre potreby (asi) japonského dokumentárneho filmu o Toskánsku.
Zo Sieny sa presúvame do Pisy. Pozrieť si svetoznámu šikmú vežu. Prichádzame na Piazza dei Miracoli, námestie zázrakov, kde sa nachádza aj katedrála a baptistérium. Už je tma a celé námestie sa mi zdá veľmi slabo osvetlené. Aj samotnú vežu som si predstavovala vyššiu, v tej tme mi pripomína trošku väčší sadrový odliatok seba samej.
Za bieleho dňa sa mi námestie páči viac. Aj napriek dažďu, ktorý takmer neustáva počas celého dňa. Katedrála je nádherná, veža rovnako šikmá, predavačov suvenírov je podstatne viac ako večer a pridávajú sa k nim aj neodmysliteľní predavači dáždnikov, patriaci ku koloritu každého talianskeho mesta v období dažďov. Turisti pózujú podopierajúc naklonenú vežu a za 15 eur si môžu vyskúšať pohyb na šikmej ploche jednotlivých poschodí. Marí sa mi, že pred niekoľkými rokmi veža nebola sprístupnená, dnes sa zdá, že okrem vstupného a otváracích hodín žiadne obmedzenia v počte turistov na vrchole nie sú.
Pisa je príjemné mesto, ulice v centre a nábrežie rieky Arno patria miestnym, turisti poväčšine okupujú okolie veže.
Posledným mestečkom na našej plánovanej trase, ďalšou perličkou na toskánskom náhrdelníku, je Lucca. Obkolesená hradbami, so spletitými uličkami a románskym dómom na námestí.
Blúdiac starým mestom nachádzame nespočetné množstvo kostolíkov. Na stavbu mnohých z nich bol použitý mramor z rímskeho amfiteátra.
Z amfiteátra ostalo len oválne námestie nesúce jeho meno. Arkády v spodnej časti prezrádzajú pôvod námestia, nad nimi sa už týčia domy z neskoršieho obdobia.
Na niekoľkých miestach vidíme miestnych naberať si z fontány vodu.
Nakoniec ešte ostane chvíľa na prechádzku po hradbách mesta. Javorové listy sfarbené do žlta a do červena sa lesknú v daždi. Do Toskánska prišla jeseň...
