Naším cieľom však nie sú končiare, ale dve rokliny – Veľká a Malá Paklenica. Na úvod si vyberáme tú väčšiu. Pri vstupe do kaňonu Veľkej Paklenice platíme vstupné a hor sa spoznávať chorvátske skaly. Vstupujeme medzi vysoké skalné steny, ktoré okupujú lezci. Okolité bralá poskytujú nespočetné množstvo lezeckých ciest. Široký chodník pomaly stúpa nahor, povedľa žblnkoce potôčik, oproti prichádza pohonič so somárikmi pomáhajúcimi zásobovať horské chaty.
Odbočujeme z hlavnej cesty a pomaly stúpame serpentínami k jaskyni Manita peć. Na druhej strane rokliny dominuje stovky metrov vysoká stena Anića kuk.
K jaskyni prichádzame relatívne skoro. Napriek tomu, že už je oficiálne pol hodiny otvorené, sprievodkyniam sa s dvoma osobami do jaskyne neveľmi chce, vravia, že zvyčajne sprevádzajú väčšie skupiny. Skontrolujú chodník, no nikto ďalší neprichádza. A tak dostávame zaujímavú ponuku – buď počkáme polhodinku do ďalšieho vstupu, niežeby boli niekde oficiálne uvedené, alebo si môžeme jaskyňu bez výkladu pozrieť sami. Berieme druhú možnosť, vyfasujeme sprievodcovskú baterku a vo dvojici vstupujeme do útrob skaly. Výklad nám nechýba – princíp vzniku kvapľov a rozdiel medzi stalaktitom a stalagmitom ovládame, pomenované útvary sme si naštudovali na stanovisku náučného chodníka a pocit byt sám vo veľkej jaskynnej sieni je na nezaplatenie. Zdržíme sa snáď dlhšie než by trvala oficiálna prehliadka. Vonku vraciame baterku, pozdravíme prichádzajúcich turistov a poberáme sa ďalej. Vstupné od nás nechceli, asi sa platí za sprievodcovské služby a nie za samotný vstup.
Pokračujeme chodníkom nahor, do skál. Cesta je sem-tam zaistená oceľovým lanom. Postupne sa nám odkrývajú výhľady na kaňon i more, a po dosiahnutí hrebeňa aj na skalné mesto na druhej strane. Cestička klesá, aby opäť vystúpala k ďalšej vyhliadke.
Prechádzame okolo rozpadnutých domov, starých kamenných múrov i akejsi osady, ktorá už ale nepôsobí veľmi obývane. Len včelár prišiel skontrolovať svoje úle.
Chodník sa pomaly stáča späť k Veľkej Paklenici a pozvoľna klesá. Stretávame prvých turistov po piatich hodinách. Slovákov, ktorí len teraz stúpajú smerom ku skalám. My schádzame k chate, ktorá – ako nás informovali krajania – nepodáva jedlo. Polievočka by padla vhod, no musíme sa uspokojiť s vlastnými zásobami. Širokým chodníkom po dne kaňonu pokračujeme dolu dolinou. Nad nami sa začínajú hromadiť oblaky a tak sa snažíme čo najskôr dostať na parkovisko. Na obzeranie okolia už nie je čas, po chvíli sa spúšťa lejak.
Nasledujúci deň sa vyberáme do Malej Paklenice. V porovnaní s Veľkou je táto roklina divokejšia. Pri vstupe sa nachádza tabuľa s varovaním o vstupe na vlastné nebezpečenstvo a upozornením, že terén je vhodný len pre skúsených turistov. Pri pokladni sa pýtame, či je kaňon priechodný, keďže predchádzajúci deň a v noci popršalo. Vraj v pohode prejdeme.
Chodník najskôr vedie vyschnutým korytom potoka. Kráčame po kameňoch, na niekoľkých miestach, najmä stúpaniach, sa značka odkláňa a vedie po svahu lesom. Pri výstupe balvanmi sa na asi dvoch miestach nájde aj oceľové lano, ale to je jediná pomôcka. Zvyšok musia obstarať vlastné ruky a nohy. Po stranách sa týčia stovky metrov vysoké bralá a kaňon má v najužšom mieste sotva pár metrov.
Prichádzame k svojráznemu rázcestníku namaľovanému na skale. Smerom nadol ukazuje hodinu a pol, netrvalo nám oveľa dlhšie vystúpiť až sem, takže medzičas mame dobrý. Čas smerom nahor preventívne uvedený nie je. Tak môžeme len odhadovať, ako dlho nám ešte potrvá dôjsť až na koniec rokliny, na križovatku ciest, kde sa môžeme rozhodnúť kadiaľ pokračovať ďalej.
Terén sa však postupne mení, zjavuje sa voda. Netrvá dlho a dorazíme k prvému zatopenému miestu. Suchou nohou neprejdeme. A tak vyzúvame topánky a ponárame chodidlá do sviežej horskej vody. Prvýkrát je to vítané spestrenie. Aj druhý. Potom sa takýchto úsekov začína objavovať čoraz viac.
Turistická značka nás stále vedie korytom potoka, skackajúc po balvanoch prechádzame z jednej strany na druhú. Občas sa nájde vychodená cestička na brehu, no niekoľkými miestami sa musíme prebrodiť. Postup je jednoduchý – zhodnotiť priechodnosť po súši, následne vyzuť topánky i ponožky, vyhrnúť nohavice, prebrodiť sa na druhú stranu a skontrolovať terén pred nami. Pokiaľ je v dohľade ďalšia "vodná priekopa", radšej prechádzame naboso po kameňoch s topánkami v ruke. Ak to vyzerá na suchší variant, treba utrieť nohy, obuť ponožky a topánky, zašnurovať a ide sa ďalej. Trochu zdĺhavé.
V čase našej návštevy slovenská, česká i anglická wikipedia svorne uvádzali (zjavne jeden zdroj), že Malá Paklenica je vyschnutá a bez vody. Je jar, včera popoludní a v noci celkom slušne popršalo, a tak sa miestami v tom vyschnutom koryte brodíme po kolená. Za vyššieho stavu vody by bol prechod ešte náročnejší, v určitých obdobiach roka pravdepodobne úplne nemožný.
Bralá skrývajú niekoľko jaskýň, jedna z nich sa nachádza na dne, blízko turistického chodníka. Zapisujeme sa do pamätnej knihy a pokračujeme ďalej.
Nakoniec sa dostávame von zo skál, a po úbočí stúpame nahor. Voda ostáva za nami. A pod nami. Rázcestník nad kaňonom ukazuje čas zostupu cez Malú Paklenicu tri hodiny. Nahor nám to trvalo podstatne dlhšie. Pôvodný plán vybehnúť si ešte na niektorý z okolitých kopcov zamietame, vraciame sa nadol planinou oddeľujúcou Veľkú a Malú Paklenicu. Veď tie kopce tu budú aj nabudúce...
