Do prímorského Batumi prichádzame štyria. Američania vystúpili o pár dedín skôr. Náš portugalský spolucestujúci má z internetu odpísanú adresu hostela a tak mierime tam. Adresu nachádzame, ale na múre nie je žiadna ceduľa, ktorá by oznamovala, že sa tu nachádza hostel. Vchádzame dnu. Odkiaľsi zozadu sa vynoria dvaja mladí Gruzínci. Trošku prekvapene nám vravia, že hostel ešte nie je otvorený, až o pár dní, ale ak chceme a akceptujeme nie stopercentné podmienky, môžeme ostať. Portugalec dojednáva cenu. A Lasha&Lasha nám následne vybaľujú matrace a posteľnú bielizeň. Sme ich prví hostia. Večer posedávame pri pive a debatujeme. Cítim sa, ako keby som sa ocitla v skupine ľudí, ktorí sa poznajú roky, a nie pár dní alebo hodín.
Ráno v rámci priateľsko-obchodných vzťahov využívame sprchu v susedných verejných kúpeľoch a potom sa vyberáme kúpiť si raňajky. Na ulici náhodne stretávame ukrajinský párik, s ktorým sme sa zoznámili v Kazbegi. Bývajú v nejakom hoteli, a keďže ich loď na Ukrajinu bola zrušená, neplánovane ostávajú v Batumi o pár dní dlhšie. Berieme ich do hostela, kde Lasha&Lasha žartujú, že im zháňame hostí. Skoro ráno dorazil ešte jeden Rus, takže na neotvorený hostel je nás tu celkom dosť.
Potom sa rozpŕchneme na prechádzku do mesta. Po týždni presunov a nových zážitkov som dosť unavená, a tak sa len prejdem po meste a po pláži, pred univerzitou si na chvíľu požičiam bicykel a preveziem sa po širokej promenáde, a potom sa už len vyvaľujem pri mori. Chcela som ísť na ruské kolo, ktoré stojí na promenáde, ale bohužiaľ je nefunkčné. Práve ho rozoberajú, tuším ho chcú presunúť niekam inam.
Po zotmení sa s ostatnými cudzincami poberáme na kolektívnu večeru. Aby nás nebolo málo, od susedného stola pozývame osamelo sediaceho austrálskeho turistu. Jedlo je ako vždy skvelé a v nadmernom množstve. Podávame si taniere a navzájom všetko ochutnávame.
Vraciame sa do hostela, kde zatiaľ Lasha&Lasha dávajú do poriadku sprchu. Po ceste kúpime pivo a večer opäť trávime v príjemnej atmosfére. Až kým sa moje chodidlo nestretne v ostrom konflikte s bývalým akváriom, dočasne slúžiacim ako konferenčný stolík. Keď zbehnem do izby po dezinfekciu a leukoplast, ostávajú za mnou krvavé stopy. Odkrivkám do kúpeľne, kde sa mi na zemi kľačiaci Lasha snaží zastaviť krvácanie. Aj to je spôsob ako dostať chlapa na kolená. Rana nie je hlboká, kvôli množstvu krvi to vyzerá horšie ako to v skutočnosti je, po chvíli už môžeme pokračovať v zábave. A ak sa niekedy ocitnete v hosteli v Batumi, vedzte, že je krstený mojou vlastnou krvou. No našťastie je to okrem pár škrabancov z hôr jediná zdravotná „komplikácia", ktorá nás počas pobytu v Gruzínsku postihne. Dokonca aj miestnu vodovodovú vodu a tú z pitných fontánok na ulici zvládame absolútne bez problémov. Asi vďaka pravidelnej dezinfekcii...
Ráno balíme ruksaky a zobúdzam jedného z Gruzíncov s tým, že odchádzame a že by sme chceli zaplatiť. Spolu s odpoveďou „žiadne platenie" dostávam pusu na líce, a tým gruzínska strana považuje finančnú otázku za uzavretú. Povestná gruzínska pohostinnosť. Ďakujeme, so všetkými sa lúčime a presúvame sa na stanicu maršrutiek.
Mierime do Akhaltsikhe, kde chceme prespať a ráno pokračovať ku skalnému mestu Vardzia. Maršrutka prechádza krajinou, ktorá mi veľmi pripomína Slovensko. Kopce, divé maky popri ceste, žlto kvitnúca repka. Vlastne veľká časť Gruzínska, s výnimkou Kaukazu a prímorskej časti, je podobná Slovensku. Teraz na jar, o pár mesiacov bude zelená tráva spálená slnkom, vravia miestni.
Počas prestávky vodič maršrutky zisťuje, že máme defekt. Tak ešte rýchla oprava a pokračujeme ďalej.
Jeden zo spolucestujúcich sa vyzvedá, kam ideme, a následne telefonicky zisťuje, či je vo Vardzii voľné nejaké ubytovanie. Tuším nás pôvodne chcel vziať domov k svojej mame, ale keď v Akhaltsikhe pribaľujeme skupinku štyroch Poliakov, je nás už asi trochu veľa. A tak po večeri pri skalnom komplexe, pár pohárikoch miestnej pálenky zvanej čača na podporu poľsko-slovenského priateľstva, nás majiteľ ubytovacieho zariadenia džípom berie k novopostavenej budove so zopár izbami. Kvôli zranenej nohe som vďačná za vysoký hygienický štandard. Ešte na priedomí pokecáme s Fínom, Švajčiarom a dvojicou starších Talianov, ktorí vyrazili na cestu na motorkách v štýle Easy Rider, a unavené zaliezame do postele.
Ráno nás majiteľ berie späť ku skalnému mestu. Po viac ako týždni platíme prvé vstupné, aj to nie v plnej výške, keďže chlapík nám nemá vydať a my zasa nemáme drobné, a vydávame sa obdivovať jaskyne. Miesto bolo obývané od 12. storočia, neskôr ho čiastočne zničilo zemetrasenie. Prechádzame pomedzi jaskyne, po strmých schodoch i v skale vyhĺbeným tunelom a v kostole zapaľujme sviečky.
A popoludní cez Akhaltsikhe, kde sa lúčime s Poliakmi, smerujeme do Stalinovho rodiska, do mesta Gori.
