V deň plánovaného stretnutia ma chytá chuť na sladké. A tak navrhujem popoludňajšie posedenie v cukrárni pri koláčiku. „To je výborný nápad," odpovedá druhá strana, čo ma len utvrdzuje v mojich predpokladoch o budúcom potomstve.
Stretávame sa pri fontáne na Hlavnom námestí a ja sa snažím nekukať Terezke príliš nápadne na oblasť brucha. Pri zákusku preberáme novinky. Pár mesiacov sme sa nevideli. „Nové mám... máme..." hodí očkom na manžela... Je to tu, mala som pravdu. „Na jar môžeš prísť kočíkovať." Paráda, teším sa s nimi.
Na jeseň prichádza správa zo zahraničia, že to bude chlapec. Nuž čo, nemôžem sa vo svojich predpovediach trafiť do všetkého. A veď je to v podstate jedno, hlavne nech je zdravé.
V decembri mám cestu do Nemecka. Cieľ mojej cesty má Terezka tak dve hodinky vlakom. Príde. Som rada, že ju uvidím. Kupujem holandsky oranžové detské oblečenie a ďalšie kusy bábätkovskej garderóby dostávam od jej rodiny. Ako poslíček, keď sa už poberám tým smerom.
Počas prechádzky Düsseldorfom, pri obede, čajíčku a následnom detskom punči/varenom víne na vianočných trhoch preberáme všetko možné, napríklad meno toľko očakávaného potomka, a ja sa okrem iného dozvedám plánovaný termín pôrodu.
Je druhá polovica januára, pozerám do kalendára a v mojej hlave zahniezdi akýsi červík. Kedyže to vravela, že jej to vyrátali? Vraj ôsmeho februára. Len aby. Príliš veľa ľudí okolo mňa sa narodilo druhého. Pamätám si hodinu španielčiny v jazykovke spred mnohých rokov. Učili sme sa vyjadriť dátum: „Mi hermano nació... el dos... de febrero..." krvopotne skladá vetu kamarátka. „Aj tvoj? Aj môj..." dodávam prekvapene. „Aj moja sestra," pridáva sa tretia. Rovnaký deň narodenia má aj ďalší kamarát. Tak prečo by sa Terezkine dieťa nemohlo trafiť do toho istého dátumu, no nie? A tak mimochodom, aj Hviezdoslav sa vtedy narodil.
Posielam mail do Holandska. „Viem, že máš termín až ôsmeho, ale vôbec by som sa nedivila, ak by to bolo skôr." A uvádzam svoje vedecky nepodložené závery. „Ja si to nemyslím, síce vravia, že to bude čoskoro, ale ja ešte nemám ten pocit," odpovedá. Čo vie prvorodička o pocitoch tesne pred pôrodom? „Podľa mňa to bude neskôr, napríklad štýlovo počas otváracieho ceremoniálu olympiády," čítam ďalej. Veď uvidíme.
Druhého februára ráno kukám z okna na padajúci sneh, vybavím narodeninové gratulácie a čakám. Po chvíli to nevydržím a posielam Terezke esemesku, že ako sa cíti a čo je nové. Doručená. Odpoveď žiadna. Hm, žeby??? Čakám ďalej. Reakcia prichádza o pár hodín. „Žiadne známky rozdvojenia," hlási displej telefónu. Tak nič, predpovedaním pôrodov sa živiť nebudem, asi by som hladovala.
Na druhý deň ráno sa dozvedám, že na Hromnice ten bocian predsa len priletel. Ale do inej krajiny. Spolužiakovi z výšky sa narodil tretí syn.
Ôsmy február uplynul, olympiádu slávnostne otvorili, dokonca aj zlatú medailu sme získali. Jednu hneď aj Holanďania, aby to bolo tak narovnako. Len malému sa na tento svet akosi nechce. Ani po zisku striebornej. Holanďania tiež nejaké kovy prihodili. A bábätko stále nič. Vonku vládne zlé počasie, stále panuje zima, ani sa mu nedivím, že čaká na jar. Ja osobne som si počkala až do leta.
Napokon dostávam očakávanú správu. K mnou predpovedanému dátumu druhého druhý pridal maličký ešte jednu nulu. Vlastne, nie až taký maličký: „52 cm, 3300 gramov, s vynikajúcim apetítom."
Nuž vitaj na svete, Albert, nech sa ti darí.
A kočíkovať určite prídem.
