Na to, čo sme si navykli v dobe odmäku, sme si začali odvykať. Tlač, noviny, časopisy, ktoré sme vehementne kupovali pre obsah, myšlienky, správy, prestávali sa kupovať. Totalita s cynickou grimasou na tvári začala sa opäť rozťahovať, rozkladať všade, na celom území našej, ťažko skúšanej zemi.
Pracovala som doma. Za mizerné groše na prácach na dohodu. Brala som hocakú, aká bola. Písačky, opisovačky, a iné. Hlavné, že som aj s tým málom, čo som zarobila, prispievala do rozpočtu domácnosti, kde trčali štyri detské krky. Učiteľovanie? Ani pomyslenie. Veď som sa nachodila, aby som si nejaké miestočko vychytila. Myslela som si, že päťdesiate roky sú už v minulosti, a že prišli, narodili sa nové, umnejšie kádre socializmu, že budú postupovať demokratickejšie. Máš ho vidieť. Pre mňa učiteľské miesto jednoducho nebolo. Moja absolvovaná vysoká škola zostala v úzadí a ja, akoby na tŕní.
Detiská rástli. Pomaly sa z nich cizelovali pubertiaci. Našťastie, nemala som s nimi žiadne opletačky. Vyvíjali sa normálne. Zdatne. Celý ich školácky život som im prízvukovala, že musia byť najlepšími žiakmi v triede, aby sa v budúcnosti mohli uplatniť v prečudesnom ľudovo-demokratickom zriadení, lebo ich tatuško nie je ani v strane, ani vychytený funkcionár spoločenských organizácií a mama existuje s otrasným kádrovým. Tak som teda nemala s nimi problémy. Učili sa výborne.
Mali aj pár kamarátov spolužiakov. Bol to slušný, inteligentný dorast. Aj v tomto smere som bola spokojná. Jasné, že som ich prihlasovala na náboženstvo v škole, kde aj naň chodili. Aj v časoch pred Dubčekom. Lepšie bolo počas Dubčeka. Riaditelia školy a triedne učiteľky mi robili menšie kázne a menej razantné odhováračky, aby som svoje ratolesti na náboženstvo nedala. Ale nikdy ma nepresvedčili. Detiská absolvovali náboženskú výchovu od prvej triedy základnej, až po, tuším, siedmu-ôsmu triedu základnej školy. Profesorský zbor si nepomohol. Mala som dojem, že si mňa a môjho manžela vážil, že sme si chránili svoje, a prejavili odhodlanie dať deťom, podľa nás, správnu výchovu. A kde je v tomto celom Anton Srholec? Don Srholec? A môj syn?...
V jeden taký obyčajný dníček zazvonil niekto na naše dvere.
S údivom som otvárala dvere, lebo pred nimi stálo chlapčisko, skade ruka-stade noha. Vysoký, chudučký. Videla som ho cez kukátko na dverách, a preto som sa čudovala, čo to neznáme mláďa u nás chce. Potom mi došlo, že by to mohol byť nejaký spolužiak alebo kamarát detí.
„Prosím, čo si želáš?“ s nedôverou som oslovila vyhúkaného chlapca.
„Dobrý deň, teta. Dôstojný pán Srholec ma poslal, či by ste nechceli, aby som vám viedol vášho Paľka...“ chlapec bol červený až po korienky vlasov.
„Čože...?“ vyhŕkla som na neznáme mláďatko. Hneď som sa však spätila. Uvedomila som si, že tento slušný, hanblivý mládenček, posol a vyzývateľ, bude poslaný na nejaké dobré veci, keď ho posiela sám Srholec. Do kelu, myslela som si, čo tento vrabec dá môjmu synovi... Ale potom som počula samu seba, ako nahlas hovorím: „No dobre, ako sa voláš?“...
„Vlado...“ vydýchol chalan.
„A kedy prídeš prvý raz?“
„V pondelok... O piatej... a Paľko nech zavolá aj kamarátov... čo by chceli raz do týždňa k vám na posedenie chodiť... Dobre, teta?“
Čo som mala robiť? Prikývla som, pozdravila sa s mlaďasom a zabuchla s prekvapením dvere, čo som to vlastne vyviedla. Čo ten neznámec môže dať môjmu synovi?...
Keď prišiel manžel z roboty, vrhla som mu do očí skutočnosť, že budú u nás bývať stretká. Dodnes ďakujem môjmu mužovi, že ani trošku, ani vtedy, ani po celý čas komunizmu nepodnikol ani ň, ani nemukol jediným slovkom, aby u nás stretká nebývali. Obdivovala som ho zato. Za jeho odvahu, za jeho postoj, hoci tie nevinné stretká mohli jemu v zamestnaní, a tým i celej našej rodine riadne uškodiť a strpčiť náš život, aj pobyt našich detí na školách, ak by sa našiel nejaký dobrodinec a nás pichol.
A tak Vladko, každý pondelok k nám narukoval. Tiež kopa chlápätkov, ktorí s úsmevom a s otvorenými ústočkami hltali svojho dobrého, staršieho priateľa, ktorý im rozprával o športe, o korčuľovaní, a že sa aj oni spoločne pôjdu, a potom, čo hlavné, o Ježišovi, a o tom, aby boli v živote dobrí, správni malí muži. Vďaka Srholcovi a jeho odchovancovi, tajnému bohoslovcovi Vladkovi, je môj synátor na jedničku, aj v terajšom živote. Že je Vlado bohoslovcom som šípila. Nikdy som sa ho na to nepýtala. Nesondovala som. Vôbec ma neprekvapilo, keď po novembri 1989 sa z neho vykľul kňaz-salezián, a neskôr, predstavený saleziánov. Tak veru. Aj také sa stávalo.
Okrem chlapčenského stretka bývalo u nás aj dievčenské. Pre menšie, ale aj staršie dievčatá. Najstaršia dcéra, tá už mala parádne stretká. Tam sa filozofovalo. Učili sa dialógu, samostatnosti, získavali rozhľad o spoločenskej situácii, o svete, a čo najdôležitejšie, žiť slušným životom v Bohu.
Čo som viac chcela? Ťažká, plahočivá, všedná robota na dohodu, práca v domácnosti, starosť o deti, sa mi prekrývala so stretnutiami s nádhernými mladými ľuďmi. Desiatky topánok pri vešiaku na chodbe mi občas robili zimomriavky na koži, keď som si pomyslela, že môžu každú chvíľu vstúpiť do dverí naša suseda, ktorej otec bol major ŠtB, či susedka, ktorej bol zasa manžel riadne kápo v tom istom „podniku“. Pod lampou býva najväčšia tma? Mysleli si dôverníci, agenti ŠtB, že sú to len „praobyčajní kámoškovia“ mojich detí?... Len Pán Boh to vie...
Dnes si na tie ťažké, ale aj krásne časy cibrenia si svojich svedomí a duší spomíname. Sme spokojní vo svojom vnútri. Robili sme to, čo sme robiť mali: nehlásali sme vodu a pili víno... Snažili sme sa žiť tak, ako nám to srdce i rozum prikazovali.
