Nepotešila som sa preto, že som si zasa zrátala, že taký malý, veľký človiečik ako je šestnástka, rok bez maminých krídiel predsa len bude stratený. Zachvelo sa vo mne staromamovské srdiečko. Prestala som dobre spávať. Prvá myšlienka, keď som sa ráno zobudila bol Samo, objavovateľ, dobyvateľ Anglie. Radšej som rýchlo ráno vstala z postele, aby ma nenapadali trudné myšlienky, ktoré rozleptávali moju spokojnosť a odrádzali od skutočnosti, ktorá bola vlastne celkom fajn, že mladý muž ide na skusy tam, kde niečo vedomostne získa.
Čas sa míňal a Samov odchod na miesto blízko Londýna sa blížil. Keď som sa s ním náhodne stretla prejavoval radosť z odchodu do nepredvídateľna. Usmieval sa od ucha k uchu a zastrájal sa, ako mu bude bez nás celkom dobre. Ale ako sa deň výpravy za neznámom a učením, teda začiatok školského roku blížil, tak Samo začínal chudnúť, nechutilo mu papanie, menej sa usmieval a málo ukazoval svoje perfektné biele zuby. Úsmev z tváre sa vytrácal, až úplne vykapal.
„Tak, čo je, Samko, tešíš sa ešte?...“ neodpustila som si skúmavú otázku, keď som chalana, zrelého na rozplakanie videla pred sebou.
Chvíľu zaváhal a potom sa ozval: „Nooóó, už menej... ale vydrží sa to...“
Tééda...! Prejavil sa a úprimne priznal, že mu predsa len nie je všetko jedno, keď opúšťa teplý mamin a otcovský krb.
„Samo, bojím sa o teba...“ ešte som pridala kus oblaka k jeho obrovskému mračnu v duši.
„Babi, neboj sa... Bude dobre... Zvládnem to!“ už sa usmial, ale len tak slabučko-slabulinko.
Duša mi zakvílila. Objala som ho. Bozkala.
„Budem sa za teba modliť, aby si sa zdravý a múdrejší vrátil domov...“ už nádejnejšie som zaonačila.
„Viem, babi, viem, že s dedkom budete na mňa myslieť...“ Samko sa prezentoval ako chápavý vnuk.
„Však si zameilujeme a zatelefonujeme, no nie...?“ dodávala som mu guráže.
Takto sa viedli pár dní pred príchodom septembra rozhovory mňa s cestovateľom.
Prišiel deň odjazdu. V jeho predvečer som sa ešte lúčila opätovne so Samom. Čosi som mu vrúcne vravela do telefónu, ako mi je smutno, ako sa o neho strachujem, a napriek tomu nakoniec sa teším, že ide na vandrovku, a že sa iste šťastne vráti domov. Samko mi niečo ticho odpovedal a zlomil sa mu hlas. Rýchlo som sa s ním rozlúčila, aby nevedel, že som si to všimla, a že mi nevýslovne zaprotestovalo srdce nad jeho odchodom a nad tým, že ho dlho neuvidím: dobrého, pokorného, pozorného - nášho - môjho!
