Angažovanosť. Toto čarovné a veľavravné slovíčko, ktoré sa zdá navonok nezáživné, bezfarebné, obsahuje takú explozívnu nošu energie, vitality, búrlivosti, že by sa toho uvažujúci nad jeho významom, mohol aj naľakať. Byť angažovaný to je hrmavica. To je explózia. To sú nápady. To je výbuch tvorivého myslenia. A potom činu. Ak je aktívna osôbka tichá, pokojná, tá si za cieľom, nápadom, podotýkam - dobrým - ide síce gazelím krokom, ale razantne, dôsledne. Uskutoční ho do dna a do písmenka.
Prečo mi vyskočilo pred zrak toto čarovné, ale ošúchané, nenápadné slovíčko?
Dnes, keď sa rozmáha skoro všade a vo všetkom všeobecná apatia, prežívanie dňa ako deň prinesie, keď stačí dobré papaničko a k tomu krčah pivka, či pohárik ešte lepšieho vínka, hry, robota a dobrý spánok, o čom nepochybujem, že je fajn, tak treba nevyhnutne, aj šum, ruch, buch, hrmot a let dopredu. A deje sa? Zdá sa, akoby sa u nás na Slovensku kvasilo, hnilo, stagnovalo, lenivo makalo a ľahostajne prežívalo.
Opätovne zaspomínam na šedivo nafarbenú totalitu, kde sa potichu angažovali občania v cirkvi, v rodinách, medzi priateľmi, ale aj tam, kde to diktatúra proletariátu prikazovala: v práci, v pracovných kolektívoch, v jedine správnej strane a v rozličných socialistických organizáciách a krúžkoch. V prvej várke sa to robilo dobrovoľne, v druhej povinne.
Preto existoval Michal Maco, šéf cirkevného mládežníckeho zboru, ktorý mu šéfoval na čierno. Členovia zboru i jeho boss sa síce obávali o svoje dochádzanie do školy, zamestnania, ale v zbore existovali, a aj konali, vyspevovali dobrovoľne, a radi. Existoval František Mikloško, ktorý organizoval slušných mladých vysokoškolákov do krúžkov, aby nezakrneli v duchovnom živote v dobe duchovnej tmy. Preto sa angažovala sestra Zdenka Schellingová. Tá sa rozdala, činila tak, až na dno svojho života. Mučená, utýraná eštebákmi pri výsluchu, lebo sa angažovala pre záchranu svojho duchovného priateľa. Preto sa činil Havel, Patočka, Čarnogurský, Bútora, Kňažko, Budaj a spústa do politiky ponorených občanov, ktorým nebolo jedno, aká existuje občianska sloboda a ako sa dodržiavajú občianske a ľudské práva v národe. Bolo takýchto osobností množstvo. Existovali, konali, ale aj dokončili svoje dobré a správne zanietenia a úmysly.
Aj dnes, na šťastie existujú takí...
Poznám očnú lekárku Silviu, ktorá nielenže je dobrá odborníčka, ľudská k pacientom, ktorí od nej neodídu bez dobrého slova, srdcového dotyku, ale sa zaujíma o ošetrenie, vyšetrenie vozičkárov. Akt navyše. Keď bolo nejaké výročie, na ktoré môžeme byť občania hrdí, v jej výkladnej skrini na pracovisku vytŕčala listina s básňou, nejakou myšlienkou, ktorá okoloidúceho, ak rozmýšľal, zaujala, povzbudila, pohladila. Poznám manželov, Katku a Kamila, vedúcich detského súboru, ktorí majú štyri deti a celý svoj život obetujú pre fungovanie detského tanečného, speváckeho folklórneho súboru. Zamestnávajú deti, aby sa neflákali bezcieľne po uliciach, ale aby svoj voľný čas chvályhodne a užitočne prežili. Poznám Alojza Hlinu, ktorý nepatrične mazal na strechu, vyliezol na ňu, aby zvýraznil svoj postoj, protest proti neslušným politikom, ktorí miesto toho, aby slúžili občanom, slúžia sebe. Poznám blogerky, ktorá jedna celým svojím vnútrom obhajuje Waldorfskú školu, druhá a tretia ochraňujú domovácke detiská pred necitlivcami, ktorí ich neváhajú vystaviť úrazom duše. Poznám najnovšie Adama Kurta, čo mrzol v stane pred hluchými a slepými politikmi, aby poukázal na ich neznesiteľnú nevšímavosť voči občanovi, ktorý o voľačo prosí. Poznám kňazov, Antona Srholca, Mariána Kuffu a iných, ktorí vidia biedu, opustenosť, samotu spoluobčanov, vychádzajú im oproti a podávajú im pomocné ruky. Poznám občanov s vahanom energie angažovanosti v dušiach a v mysliach. Kiež by tých angažovaných slušných za slušné bolo čo najviac. Nech sa nedajú zrátať na prstoch, alebo aby neboli osamotení, ako siedmi statoční z divokého Západu.
Som šťastná, že existujú slová angažovanosť, angažovaný, angažovaná, aj po dnešné dni. Ale už, chvalabohu, v úplne novom vyznení, znamení.
