Keď si moje dcérenky všimli, že sa medzi mnou a počítačom nič nedeje, jedna sa mi začala vyhrážať, že mi počítač odoberie a dá tomu, čo si ho všimne a bude na ňom makať, a druhá mi priniesla zo päť príručiek, čo s týmto staro-novo-moderným čudom treba robiť a ako mu dávať papať a ako na ňom aj makať. Čudom však bol počítačík iba pre mňa. A tak, čo som mala robiť? Sadla som si k nemu a rozochvene začala doňho klopkať, prepínať, šmátrať, zapínať, zhasínať, štartovať, reštartovať a ukončievať prácičku na ňom.
Ako áno, ako nie, naučila som sa na ňom písať. Dokonca pretlačovať vytvorené, napísané vecičky v novej tlačiarničke, a posielať svoje príspevky do redakcií. Už nie naklepkané na nešťastnom staromódnom písacom stroji, ale parádne na počítači. Cítila som sa asi tak, ako keby som bola vyhrala Formulu1. Máš ho vidieť. Redakcie mi spontánne články vracali. Len sem-tam sa pomýlili a článok mi aj uverejnili. Moja radosť ani nebola veľká, lebo keď vám uverejnia zo štyroch článkov jeden, nie je to bohvie aké terno.
Tak som pokračovala. Písala. Tvorila. Pretláčala. A zasa písala. Do kolečka-dokola.
Stačila som si vydať vlastným nákladom knižočku rodinného typu. To akože niečo také, ako je próza o svojich blízkych. Niečo také – onaké.
A ďalej som písala, písala...
Najstarší vnuk ma navnadil, či by som nechcela nový počítač a s ním aj internet. Už som nezaváhala ani minútku. Tajomný nepoznaný svet starú mater chytil za srdce, a tým aj pod krk. Časopisy a moja milovaná literatúra, ktorú som hltala vo voľnom čase ustúpila do úzadia. Nastúpila výuka o internete, o zaujímavom svete vesmíru, kde som sa dostala ako Popoluška z rozprávky do skutočného, nie rozprávkového sveta.
Tak som sa prepracovala až k Sme a k jeho blogom a k diskusiám. Ja, ktorá som papkala politiku o dušu tak ako literatúru, začala som diskutovať na diskusiách Sme. Tiež o dušu. S prehrami, s rozčarovaniami, s radosťou, s karmou i bez karmy, s malou i väčšou, o ktorej do dnešného dňa neviem, kto ju dáva, kto z nej uberá, a kto zasa pridáva.
Tragikomédia - taký samouk počítačový...
V týchto dňoch, môj vnuk, ktorý chodí z Brna občas domov, študuje tam na vysokej škole a prišiel si nabrať z domu trochu pocheraju, aby si prilepšil k študentskej menze, chcel mi urobiť radosť. Vedel, že by som si chcela vytvoriť blog na SME, a tak mi ho akože urobil. Vlastne sa o to pokúšal. Ja som len hľadela ako vytreštená, čo za hókusy-pokusy ten chlapčisko robí... Ale blog sa začal tvoriť...
A ja, vďaka jeho vnukovskej láske a ochote - posielam prvý môj pokus na „blogérstvo“ v Sme.
Uvidíme, ako a čo zvládnem. Ako otrávim tých, čo mi to umožnia a tých, čo moje „písaničky“ budú aj čítať. /„Píšem, píšem písaničku, napíšem ich šestnásť, kto neverí nech ich číta, či ich nie je šestnásť...“/
Ale: chcem písať, chcem vyjadrovať svoje názory na všetko to, čo ma trápi, mrzí, hnevá – ale aj teší, uspokojuje a robí šťastnou. V kadečom a o kadečom.
Kiež by som sa dobre uviedla – a zvíťazila, aby sa mi tam v tom úžasnom nevídanom blogérskom svete darilo, aby ma prijali medzi seba tí zvláštni ľudkovia, čo tam kumštujú, a aby babinu nevypískali svojimi klikaniami na karmu...
