Dychová hudba pred nami hučala, div som neohluchla. Ale aj tá patrila k sviatočnému sprievodu. Vojaci, hasiči, čistulinkí, upravení, vo sviatočných, parádnych uniformách, vo vyleštených čižmách, topánkach. Hromada kňazov a rehoľných sestričiek vypĺňala čelo sprievodu. Potom my – deti. Tesne za nami: hlavný aktér – duchovný pod baldachýnom. Kňaz držal vo zdvihnutých rukách monštranciu. Skvela, ligotala sa od slnečných lúčov. Kedysi, akoby zázrakom i počasie sa vydarilo a bolo žiarivo prenádherné. Na toto všetko som spomínala, keď som sa vyberala na sviatok Božieho tela na detskú svätú omšu, kde mal byť aj vnúčik Lukáško.
Kráčala som do kostola. Už som skoro vchádzala do jeho brány, keď som začula udychčané:
„Babiííí...!“
Spomalila som. Hneď som vedela, že za mnou trieli Lukáš. Otočila som sa.
V tom momente ma už objal a opýtal sa:
„A ty si prišla?...“
„Uhm... a doniesla som ti aj Milku...“
„Ale, babi, to si nemusela,“ mrnkol.
„A prečo nie, idete po svätej omši na výlet a zíde sa ti.“
„No doóóbre teda...“ povolil. „Babi, prepáč, ale musím už letieť, lebo budem miništrovať. Ďakujem za čokoládu.“
Nestačila som ho ani pobozkať a Lukino upaľoval do sakristia. Pobrala som sa za ním do
vnútra chrámu. Sadla som si do lavice a čakala, kedy sa začne bohoslužba. Lukáša už nebolo. Kostol sa podchvíľou začínal plniť štebotavými žiačikmi. Smiech, piskot, šum. Páčilo sa mi to. Pohoda a radosť zo života. Učiteľky usadzovali rozjarené detváky do lavíc. Začali malými. Plnili prvé rady. Nedočkavý pán farár vykukoval z dvier sakristia, kedy sa konečne utíši mladá chasa a môže začať to, na čo sme sem všetci prišli.
Konečne bol kostolík zaplnený. Vrelo v ňom, ako v hrnci. Zvonček pri dverách sakristie zacengal. Teda malý drobec v miništrantskej rochetke. Deti stíchli. Organ sa rozzvučal. Pán farár s kŕdľom drobizgu vyjachal k oltáru. Medzi nimi Lukáš. Omša sa začala.
Tlstunký žiačik v lavici predo mnou písal si s ceruzou niečo na veľký arch papiera. Čo si robí úlohu, či čo? Ale však sa dnes neučí. Ide sa na výlet. Teda?... Zrazu mi napadlo, že asi píše hriechy. Postojačky v lavici, čmáral si svoje previnenia na bielučký papier. Čakala som, či sa moja predpoveď splní. Salezián-kňaz dospovedal. Vyšiel z dvier spovednice. Chlapča otočilo síce hlavu ku spovedníkovi, ale stálo naďalej v kostolnej lavici. Naraz nejaká pani požiadala kňaza, čo práve vyšiel, aby ju išiel vyspovedať. Kňaz sa spätil, a opäť zasadol v drevenej búdke s fialovou štólou okolo krku. Žena o chvíľu vyšla. V zápätí za ňou vbehol do spovednice aj malý tlstiačik s veľkým papieriskom v ruke. V duchu som sa usmiala. Tak predsa. Dlho mu to trvalo, ale predsa sa rozhodol a vofujazdil dnu. Tam, kde mu starnúci don dá sviatočné rozhrešenie od čertovín, ktoré behom niekoľkých dní stačil povyvádzať.
Začala som sa sa modliť. Ale oči mi padli na postavičku pri oltári, ktorá sedela vznešene, tichúčko na stoličke v bielej rochetke. Viem, kto je ten okuliarnik, ktorý mimo kostolíka je ako čertík, večne roztatárený vo svojej energii, divokosti a v stálom pohybe: Lukáško. Zaliala ma vlna lásky k malej potvorke, naraz takej disciplinovanej, distingvovanej.
A svätá omša pokračovala. Božie telo tiež. Teda omša v tento sviatok. Po nej mala byť procesia, ako kedysi bývala. Nekonala sa. Malí, prítomní na nej – pôjdu na výlet. Je pracovný deň. Procesia s monštranciou, ako kedysi bývala za mojich detských čias, bude až v nedeľu večer. Po celom sídlisku. Kto sa na nej zúčastní?... Lukáško určite...
