Od brata Šavla som čítala „BOŽIEHO ŠAŠA“. Mala som ešte k dispozícii od neho aj druhú, úplne tenučkú knižočku: „MOJE LEPŠIE JA... KEĎ BOHA VOLÁM PO MENE“ - jeho poéziu, čo pohládza dušu a pripomína zosnulého, nezabudnuteľného básnika Milana Rúfusa. Útle knižky som do rúk brala nedočkavo.
BOŽÍ ŠAŠO... pravdivý, priamy - je brat Šavol. Trochu smutný, lebo šašovia bývajú smutní. Verím však, že tento vzácny šašo bude sa raz aj usmievať a vtedy jeho citlivé verše zahrajú slnkom radosti. Verše / aj jeho príbehy/ vrhajú do vnútra čitateľov myšlienky i otázky o tom vážnom a dôležitom v živote. Našla som v jeho knižočke krištáľové verše o vernosti. Zvonia zvoncom čistoty, nádherou duše. Tu ich predkladám:
„Vernosť je láska,
ktorá dospela.
Ktorá viac dáva, ako pýta.
A menej čaká,
ako dostáva.
Vernosť nezabúda.
Vie čo má.“
Potom som do netrpezlivých rúk zobrala knižočku od dámy. Čítala som od nej viac diel. Začala som čítať knižku „MATKY PO E-MAILU“. O žene v rokoch, ktorá sa stará o svoju matku, odchádzajúcu zo života. Text knižky mi bol blízky. Veď som práve dožívala obdobie podobné, ktoré opisovala autorka. Uvedomila som si, čo prináša pre človeka starostlivosť o ťažko chorého príbuzného. Ako ho poznačuje, občas ničí, občas uspokojuje, že z lásky spĺňa základné povinnosti, že realizuje príkaz dobrého, vycibreného svedomia, so srdcom pripraveným pre obetu. Jiřina Šiklová pripomína aj zlyhania tých, čo sa starajú do vyčerpania o svojich drahých.
Myšlienky, ktoré človek z tejto zvláštnej knižočky načerpá, obohatia ho a pripravia na časy, keď bude sám v role ošetrovateľa nemocného. Alebo si človek skonfrontuje svoje skúsenosti z už prežitého podobného zážitku so svojím chorým.
Šiklová sa tiež zaoberá vzťahmi medzi mladými a starými. Zaoberá sa otázkami smrti, umierania a píše otvorene o tom, ako sa ľudia bránia počúvať o odchádzaní, ako sa boja slovíčka „smrť“. Kto o nej píše, tak ho považujú za „čudného“, pričom hovoriť o skonávaní by sa malo a často. Priblížim vám zo Šiklovej pár sentencií:
„A o tom, jak se na smrt díváme, nerozhoduje fakt, že víme, že zemřeme, ale celkový postoj ke smrti ve spoločnosti, tedy vlastně je to sociologická problematika. Nějaký výzkum na toto téma se asi nedělá. Nebo dělá, ale nikdo o tom nepíše.“
„Se smrtí si nevíme rady v tom našem moderním či dokonce postmoderním světě. /.../ Stojíme tváří v tvář situaci, na kterou nás nikdo nepřipravil, o které se většinou mlčelo. Je to zbabělost i naivita moderního člověka, který by si rád hrál na titána.“
„Všimla sis, jak ty mladé lidi, především ty středního věku, rozčilují staří lidé, kteří se s nimi chtějí bavit o politice, o literatuře nebo o premiérách v divadlech?“
„Tá nepřítomnost mrtvého a současně jeho přítomnost v prostoru, ve kterém s námi žil, v nás vyvolává potřebu ptát se po smyslu své existence.“
Tieto tri knižky zo srdca odporúčam všetkým, ktorí sa chcú pripraviť na to konečno, ktoré každého z nás čaká, a ktorí si uvedomujú, že v nich nežblnká, nie je len fyzický život, ale aj niečo tajomné, čomu vravíme DUŠA...
