Moje detiská rástli ako z vody. Stávali sa z nich normálni, rozumní tínedžeri. Zapájali sa svojimi „nedovolenými“ stretkami akoby do života „tajnej“ cirkvi, ktorú ešte aj po tieto dni 21. storočia mnohí popierajú, že vôbec kedysi existovala. Študovali dobre. Boli excelentní žiaci. Okrem toho jedna z nich zapojila sa do obnovy starých pamiatok, ako boli staré mlyny či podobné nehnuteľnosti. Vykľula sa z nej ochranárka v čase všeobecného zabúdania na takúto chvályhodnosť.
V jeden neurčitý deň, chystali sme sa na stretnutie asi piatich rodín. Na obed dohrmela dcéra s brožovanou knihou v rukách a s nejakou listinou na podpis.
„Mami, nemohla by si si toto prečítať a podpísať to, a dať to podpísať večer aj tým tvojím kamarátom, s ktorými budeš?“
Zbystrila som pozornosť. Vytrhla som nedočkavo fascikel z rúk čudne pokornej dcéry:
“Ukáž...?“ Prelistovala som zopár strán a vydýchla som: „To bude celkom dobré čítanie.“
Dcéra zastrihala ušami a s veľkou radosťou zašveholila:
“Podpísal to aj tvoj Mináč... Celkom s tým textom súhlasil... Bránil to...“ rozochvene sypala zo seba slovíčko za slovom.
„Čože?...“ Môj Mináč!...Všímala som si tohto prozaika, lebo som o ňom vedela, že občas vo svojich prácach, pustil aj niečo kritické na zatuchnuté pomery a dianie v štáte. A písal štýlom, ktorý mi konvenoval. Ale nakoniec, vždy sa zmieril so smradom, ktorý vyrážal z našej proletárskej vlády a poslušne sa stiahol, aby konal tak, ako všetci komunistickí bossovia. Popíjal vínko, vodu kázal. Predsa pil to, čo mu chutnalo a z čoho mal polahodu.
„Áno, mami, prečítaj si to... a podpíš to, prosím ťa...“
„Prečítam si to...“ sľúbila som svojej angažovanej dcére, o ktorú som ako mama mala strach, ale som jej popritom drukovala.
A tak som sa hneď dala do čítania. Keď som si prečítala Bratislavu / Nahlas, schytila som petíciu s niekoľkými podpismi a spozornela som. Zdúpnela som od prekvapenia. Na listine na podporu Bratislavy
/ Nahlas som zbadala podpis Milky Vássáryovej, Čorbu a ešte niekoľko podpisov... Naraz mi bola excelentná dáma nášho divadelníctva ešte viac sympatická. Pre svoju odvahu. Schytila som pero a bez mihnutia oka som listinu podpísala. Keď prišiel manžel z práce, podpísal ju aj on.
Večer som fascikel Bratislava i listinu s podpismi zobrala so sebou na návštevu. Rodiny sa zišli. Bavili sme sa. Debatovali. Asi v polovičke nášho stretnutia som zelenú Bratislavu vytiahla na svetlo božie.
„Tak, vážení... Mám tu niečo na podpis...“
Začala som vysvetľovať o čom je Bratislava, čo budú podpisovať, a či sa na ten papier kritiky slovenského životného prostredia podpíšu aj oni. Veď aj „veľký“ Mináč si to neodpustil a podpísal, stvrdil svojím menom. Zacítila som v miestnosti akési zamrazenie, stíchnutie. Potom sa za papierom s menami natiahlo pár rúk. Podpisov pribúdalo.
Otočila som sa k doktorke medicíny.
„Podpíšeš...?“ mierne som sa opýtala. V mojom hlase zaznela prosba.
„Nie!...“ stroho vyšuchla.
„Prečo nie...?“ váhavo som položila netaktnú otázku.
„Lebo mňa politika nezaujíma... Mňa zaujíma moja medicína a nič viac... Preto!“ Drsný zvuk hlasu mojej blízkej ma odradil od ďalšieho rozhovoru s ňou. Kapitulovala som.
Podpisový hárok parafovalo niekoľko kamarátov. Potešila som sa. Dcére môžem priniesť radosť do jej ochranárskeho srdca.
Ráno som spokojne stávala. Deti sa vzdialili do škôl a ja som si sadla ku kope nevykonanej práce na dohodu. Písačky. Písačky. Ale aspoň, že boli zaujímavé, a nie nudné. Ako som začala pracovať, niekto zazvonil.
Otvorila som.
Vo dverách stála moja jedna priateľka zo včerajšej spoločnosti. Tvár biela. Bola celá vyplašená.
„Ahoj, čo je, čo sa stalo, keď si ku mne, tak za rána prišla?... Stalo sa niečo?“ už som sa vyplašila aj ja.
„Ale nie... Nič sa nestalo... Vieš, rozvážila som si to. Ten podpis zo včerajška... môj a môjho muža na tej listine prečiarkni... Alebo lepšie, odstrihni ho... Podpísali sme ju úplne na spodok... Dobre?“
„Dobre... Urobím to, neboj... Keď si to nežiadaš, aby to na na tej listine bolo... Poď, pokecáme si...“ chcela som ju pozvať ďalej a podebatovať si.
„Vieš, ponáhľam sa... Mohla by si to odstrihnúť hneď teraz...? Predo mnou?...“ dychtivo zažiadala.
Prekvapene som sa na ňu pozrela. Momentík som ju nechápala. Jej panický strach.
„Dobre. Počkaj teda. Idem po nožničky...“
Vzápätí som sa vrátila. Vzala som lajster s podpismi, a pred jej nedočkavosťou zneistenými očami som ich podpisy odstrihla. Ich mená na útržku z papiera sa pomaličky, kĺzavo, točivo zlietali nadol na zem.
„Ďakujem... a už bežím... Ahoj!“
Tak ako náhle prišla, tak sa skoro porúčala. Zostal mi po jej návšteve len zlý pocit v duši.
Bratislava / Nahlas zazvučala v hlavách a v srdciach ľudí. Niektorí sme ju s očakávaním niečoho nového, začínajúceho, privítali. Prijali za svoju. Mnohí ju odsunuli, odvrhli. Ako žeravý uhlík vo svojich roztrasených strachom dlaniach.
