Tieto riadky, napriek predvianočnému očakávaniu pohody, musím vyslať do éteru. Z vďaky k môjmu bratovi, ktorý odišiel pred niekoľkými dňami navždy a v mojom živote urobil toľko vzrušivého dobra, že mu musím poďakovať takto verejne.
Keď som bola pätnástka zasiahol do môjho života. Nikdy som neverila, že brat môže byť vzorom a niekym, po kom sa budem chcieť opičiť... Vážila som si jeho chovanie, múdrosť, dobrotu, citlivosť. Boli sme veľká rodina a vždy dvaja a dvaja súrodenci akoby spolu držali. Ten starší tomu mladšiemu bol pomocníkom, držal ho za ruku i srdce. Bolo nás osem detí. Môj najstarší brat bol vysokoškolák. Študoval právo. Videla som ho čítať, vzdelávať sa. Stôl mal plný kníh rôzneho žánru. I duchovného. Kráčal v stopách svojho prorockého učiteľa profesora Tomislava Kolakoviča. Bol priateľom takých úžasnych osobností ako boli Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Neskôr bol s nimi vo várke na súde. V procese. Spolu s nimi dlho sedel, on - s 4 a pol ročným trestom-rozsudkom. Prežil Leopoldov, Jáchymov. Nadýchal sa uranového prachu. Vrátil sa stamodtiaľ s podlomeným zdravím. Založil si rodinu, mal štvoro detí a žil v tichosti a v lopotení celý život pre svojich. Občas sa zapojil do činnosti Konfederácie politických väzňov, či do riešenia rôznych sociálnych záležitostí na Slovensku. Dožil v pokoji, v tichosti. Obyčajný človek s neobyčajným životom.
Ako tínedžerka som pobadala jeho mimorodinnú činnosť. Zakladal kresťanské mládežnícke krúžky, robil stretká, na ktorých som spoznala aj svojho budúceho manžela i hromadu skvelých mladých mužov a žien, osobností. Naučil ma milovať literatúru, stále hľadať a dožadovať sa svetla pravdy. Nebáť sa otázok, ktoré kládla vtedajšia doba. Učil ma ju - skúsenejší - chápať, rozumieť jej. Vysvetľoval mi to, čo sa deje s ľuďmi, ako sa strácajú z ulíc, z práce, z domovov. Objasňoval mi prečo režim prenasleduje množstvo ľudí, poukazoval na nečakané zrady priateľov, známych. Dlho tak bolo. Ctila som si ho a mala neskutočne rada. Raz cestou na univerzitu zmizol. Nevedeli sme kam sa podel, až skoro po pol roku prišlo oznámenie, že bude mať súd. Odsúdili ho pre Katolícku akciu. Uväznili. Keď sme ho po procese mohli navštíviť, bolo to dojímavé i bolestné stretnutie. Bledý, vycivený mladý človek, nevinný, čistý - išiel do cely na roky a potom na otrasné práce. Po jeho zmiznutí niekoľko dní mama odkladala na ľadničke v kuchyni pre neho čerešne od starej mamy z dediny. Drúzgavice, ktoré obľuboval. Nedočkal sa ich. Medzitým pojedal mizernú stravu socialistických väzníc.
Mám z mladosti fotografiu, na ktorej na zadnej strane je napísaná jeho báseň. Mal literárne nadanie. Dodnes sa rozcitliviem, keď tieto verše čítam. Vraví v nej o našom súrodeneckom vzťahu:
Pred podobizňou
Z obrázku sa šťastím smeješ,
v ústreti radosti dívaš,
o bolesti ešte nič nevieš,
o kráse a láske snívaš.
Tvoj pohľad nezhmlený vášňou,
je ešte čistý a jasný.
Celý zjav je mi tu básňou,
Tak milý je a krásny.
Nevdojak chce sa mi
pohrať sa s tvojím vlasom.
Pohľadiť líce, pobozkať
čelo predknuté jasom.
Hanbiť sa za to? Prečo by?
Predsudok smiešny. Čo na tom?
Krása je dar boží. Čistota tiež.
A potom: veď som ti bratom. /5.3.1956/
Nezabudbem nikdy na to, ako ma pripravoval na budúcnosť, keď zbadal, že mám aký-taký talent k písaniu veršov, prózy. Vsunul mi do rúk kopec kníh. Naučil ma milovať veľkého českého literárneho kritika, esejistu F.X. Šaldu, ktorého myšlienky ho nadchýnali. Naočkoval aj mňa nimi. Prečítala som si, čo som len od Šaldu v tom neblahom čase zohnala. Množstvo výpiskov z jeho diel mám dodnes. Z času načas sa v nich prehŕňam. A nielen Šaldu mi ponúkol na prečítanie. Svetová literatúra, kvalitná, zostala mi dodnes v srdci, ktorú mi podsunul. Aj to je odraz jeho ducha vo mne.
Nezabudnem nikdy na jeho lásku, úžasný zmysel pre pokoj a dobrotu. Na vianočné sviatky, vždy upokojoval našu mohutnú, ale rozvíchrenú rodinu v šume a ruchu príprav na Štedrý večer: „Klídek, len klídek...!" ordinoval a ihneď nasledovalo objatie pre toho, kto rušil pokoj Vianoc.Tieto Vianoce nám bude smutno... ale budeme sa snažiť - o klídek, klídek!...