Keď som si tak polihovala nedobrovoľne v perinách za krásneho počasíčka vonku a s žeravou túžbou v ňom niekde vypadnúť a dýchať čerstvý vzduch, a nie ten môj bytový, ozval sa telefón. Môj styk s verejnosťou, s tými tam von, dial sa momentálne opätovne len po drôte... A tak som bola šťastná, že mi niekto zavolal. Aspoň som vedela, že ešte vôbec žijem.
„Mami, ako sa máš?... Nič nepotrebuješ?...Mám prísť?..." ozval sa hlas dcéry, čo sa znepokojovala o mňa, že som opätovne v nešvároch.
„Nie, nepotrebujem nič. Mám, chvalabohu, navarené, nakúpené... Cítim sa na „milukedveš", ale dá sa to vydržať. Čo už?..."
Počula som vydýchnutie a potom: „Ale prídem k tebe, dobre?"
„Radšej nie, lebo niečo nachytáš a schytajú to aj malé," odmietala som prvú pomoc. „Však uvidím, čo bude zajtra, a podľa toho uvidím, či pôjdem k lekárke."
„Mami, určite? Naozaj nič nepotrebuješ?.." ozývalo sa stále nedôverčivo.
„Naozaj!... Neznepokojuj sa...! Však tu bola Jana..., hádam to stačí, nie?..." duplikovala som, že naozaj mám starostlivosť ako sa patrí.
„No tak dobre," zaznelo. Vtom bolo počuť krik, štabarc, ruch a výkriky. „Čo robíte, baby...!" vykríkla dcéra v slúchadle smerom k svojim ratolestiam, ktoré využívali a zneužívali, že mamina telefonuje a oni majú zatiaľ slobodienku na fígle.
„Tak skonči, a choď s nimi urobiť poriadok," zafilozofovala som i poradila.
„Už sú tu pri mne, mami, chcú s tebou hovoriť..."
„No tak daj mi ich k telefónu, potvorky," zažiadalo sa mi moje vnúčence počuť, aj keď boľavá hlava trhala všetko pekné, čo som v týchto chvíľach pri rozhovore s mojimi pociťovala.
„Ahoj, tu je Danka! A ty si kto?..."
„Ja som babka Magda... Čo robíte neplechu?"
Danka neporozumela: „Čo robíme?..."
„No šarapatu? Ako sa hráte?"
„No stvárame..."
„Prečo hneváte maminu?"
„Nehneváme... To sa len tak všelijako hráme," už som začula chichot.
„Nepôjdete von?..."
„No pôjdeme, keď sa napapáme..."
„Hm... a bude dobrý obed?"
„Áno, mäsko! A zemiačky..."
„No tak to je ozaj dobrý obedík. Tak dobrú chuť!"
„A ty čo robíš?"
„Ležím v postieľke, lebo som chorá, ako bola tvoja maminka minulý týždeň."
„Si choručká?"
„No áno..."
„A kto je s tebou?"
„No som sama."
„Sama?... A dedko?..."
„Veď vieš, že tu už nie je..."
Na chvíľku zostalo v telefóne ticho.
„Babinka, tak ti ho urobím, nakreslím, dobre? A potom bude pri tebe..." zaznel úprimný, smutný nežný hlások..
„Si zlatá, Danka! Dobre... Ďakujem... Bude mi potom ozaj veselšie, keď budem mať dedka vedľa seba." Srdce mi pukalo. Aj sa tešilo...
„Tak ahoj, babi, už sa idem hrať a dám ti ešte Janku..." Súcitné stvorenie presunulo slúchadlo zo svojej rúčky do ďalšej dlaničky.
Janka začala tak isto...
„Ja som Janka a ty si kto...?"
Rozhovor podobný predošlému pokračoval...