Ani som od prekvapenia nemukla. Uvedomila som si, že deň predtým som vrátila pivovú fľašu tej krehučkej, okuliarnatej predavačke. Zabudla mi ju zrejme odčítať a ja som si to, dôverujúc jej, nevšimla. Iba občas kontrolujem bločky, či všetky položky na nich sedia. Predavačkám, z predajne pod našimi oknami, dôverujem. Veď neraz, otvorím peňaženku dokorán, aby si samotné vybrali za tovar centy, ktoré poriadne nerozoznám nepodareným zrakom.
Pomaly som sa spamätávala z úžasu, že mi dievčina poctivo vrátila zanedbateľných pár halierov za fľašu, a že si ich nenechala. Všetka česť, pomyslela som si, usmiala som sa na krehuľku a poďakovala poriadne hlasno: „Ďakujem...! Veľmi...!" Odchádzala som z obchodu nabudená. Myslela som si, že som vyhrala milión. Nesmierne sa mi páčilo gesto dievčaťa. Bol to naozaj pekný začiatok sivo vyzerajúceho dňa.
Doma som začala každodennú prácu. Pripravila si obed. Raz-dva bolo dvanásť. Otvorila som správy Slovenského rozhlasu a naobedovala sa. Po obede som zbehla dolu pre noviny do poštovej schránky. Bašta...! Objavila som v nej nielen tie, ale aj kartu z Ríma. No teda!... Vandrovníci sú dávno doma, a až teraz sa karta dovliekla. No čo už, býva tak skoro vždy. Pohľadnicu som s radosťou stískala v rukách a lietala očami po písmenkách, čo sa na nej váľali:
Ahoj, babi!
Prepáč, že som Ti nestihla umyť tie okná, dúfam, že modlitby na týchto miestach za Teba Ti to vynahradia. A tiež tento pozdrav Tvojich vnúčat.
Hanka + Martinko
Je tu nádherne, len trochu teplo! Máme Ťa radi!
Karta doletela po Kačinej svadbe. Moja Hana mi medzitým okná umyla a zároveň nadšene porozprávala, ako bolo na výlete v Taliansku. Napriek všetkému som mala pocit z textu a z krásnych obrázkov na nej, akoby som vyfasovala druhý milión dňa.
Tak deň bežal. Čo bežal, uháňal. Prebehla návšteva vnuka i počúvanie relácie Páli vám to? Priblížil sa večer, večera, a potom sedenie za počítačom. Keď som si vybavila poštu, prezrela blogy, zasadla som si k televízoru, že obzriem, čo dávajú. Prehadzovala som jednu stanicu za druhou, nič ma nezachytilo. Až na Č2 sa mi pozdal film o rodine, ktorá si osvojila dve rómske deti. Ani neviem, ako som sa do filmu vhĺbila. Veru ma už nepustil. Nebol to síce film na Oscara, ale mnou riadne pohol. Ďakovala som v duchu tvorcom za film, ktorý človeka zlapal. Chytil za dušu. Zauvažovala som, opäť som dostala ďalší milión. Týmto filmom, jeho náplňou, odkazom.
