V mesiacoch, čo brata zavreli pre Katolícku akciu, a rodinu vyviezli preč z mesta, v škole, cez prestávku, prišiel za nami triedny.
„Magda, nepotrebujete nejakú pomoc? Viem, čo ste prežili... Počul som, čo sa deje vo vašej rodine... Nepotrebujete nejakú pomoc? Finančnú... alebo...?“
Bola som prekvapená a dojatá. Cudzí človek, len môj učiteľ, si všimol naše problémy, trápenia. Rozplakala som sa.
Profesor mi položil ruku na rameno a tíšil:
„Ak budete hocičo potrebovať obrátite sa na mňa, dobre?“ tešil nás. „Vybavím vám, aby ste dokončili školu, zmaturovali...“ presvedčivým hlasom nás utvrdzoval v svoju pomoc.
A tak s pomocou dobrého, statočného človeka, som dokončila gymnázium a zmaturovala.
Po maturite mi vybavil, zasa triedny, aby som sa dostala učiť na školu, lebo som chcela ďalej externe alebo diaľkovo študovať, a popritom učiť. V tom čase bol nedostatok učiteľov. A tak som cez prázdniny absolvovala dvojmesačný pedagogický kurz a dostala možnosť učiť na škole. S predsavzatím, že budem ďalej študovať. Túžila som ísť na vysokú. Veď som mala dobrý prospech. A veľké predsavzatie učiť a venovať sa deťom aj po skončení štúdia. Kurz som absolvovala. Viedli nás odborníci z Univerzity Komenského. Ešte pred kurzom som bola na pohovoroch na Univerzite. Pohovory som urobila veľmi dobre. Ale o úspechu som nemala žiaden papier v ruke. Keď som sa v septembri išla na dekanát Filozofickej fakulty zapísať na štúdium, sekretárka mi povedala, že som neprijatá kádrových dôvodov. Bodka. Koniec. A opäť žiaden doklad o tom. Len ústny výrok. V septembri som s nádejou nastúpila na výučbu žiačikov na základnú školu. Zasa s pomocou triedneho. Takže som začala robiť to, čo som si z hĺbky duše želala. Napriek zlým skúsenostiam v diktatúre proletariátu. Osemnásťročná. Učila som. Učila...
V septembri som s nadšením nastúpila do školstva. Bolo to zvláštne: očakávanie sa spájalo s nedočkavosťou i strašnou trémou – ako uspejem. Ale išlo mi to. Deti predo mnou sa mi zdali ako anjeli a stáť pred tabuľou a vysvetľovať čosi tým malým šarvancom, čo viseli na mne svojimi nedočkavými očkami, akoby zázrak. Dni sa míňali.
V istý, obyčajný deň, prišiel mi na hospitáciu sám riaditeľ. Aj som sa trošku rozochvela, aj zároveň i upokojila. Čoho sa mám báť?... Deti boli ako myšky a ja som sa počula ako im vykladám pokojne i sebavedomo. Po hodine si ma riaditeľ zavolal do riaditeľne.
„Kolegyňa, som s vami spokojný... Ide vám to dobre a bola by z vás dobrá učiteľka. Vidím, že máte dobrý vzťah k deťom a viete ako na to... Len je tu jeden ošemetný háčik... Prišlo na vás udanie... Máte ísť na školský referát KNV ku kádrovníkovi. Aj som sa o vás tam informoval, lebo mi na vás záleží... Videl som, a vedel som, že máte predpoklady... Ľutujem... Nič som nedosiahol... Mrzí ma to... Iste sa raz do školy vrátite, verím...“ rozochvene vysypal.
Riaditeľ, dobrosrdečný, milý, mal v očiach slzy. Stála som pred ním ako v sne. Sníva sa mi?... Je to pravda, čo mi povedal?... Spamätala som sa. Poďakovala sa nadriadenému za všetko, podala ruku, zbalila sa – a odišla. Nešťastná, rozbombardovaná do špiku kosti beznádejou. Čo teraz?!... Koniec môjho učiteľovania.
Keď som stála pred územčistým kádrovníkom, ktorý ma z náboženských dôvodov vyhadzoval, zdalo sa mi, že stojím na javisku v divadle. Bol to pre mňa nečakaný úder pod pás a vyhadzov z cesty, ktorú som si vybrala. Bol to ďalší zásah boľševickej hyeny, ktorá ma zasiahla svojimi pazúrmi a ničila život, moju mladosť, nádeje. Komunistická čeliadka mi nanovo obrátila život naruby.
Medzičasom nastali zmeny. Uvoľnenie a Pražská jar. Dovtedy, po vyhodení zo školstva, pracovala som vo výrobnom podniku. V tie mimoriadne nádejné časy, dostali sme do podniku ľudského kádrovníka: keď som pred neho položila prihlášku na Filozofickú fakultu, pozrel sa na mňa a s úsmevom mi podpísal súhlas na štúdium na vysokú školu. Nedostala som sa síce na Filozofickú, ako som túžila, ale na Pedagogickú vysokú školu, na ktorej mi prednášali profesori z Univerzity Komenského. Čo som v tom čase viac chcela?... Štúdium na vysokej bolo mi vzpruhou, akoby odmenou za pokašľaný život v socializme vo výrobe, kde som síce akoby stagnovala, ale kde som naberala skúsenosti do života, ktorý sa kynul predo mnou. Ale tá dobrota trvala len chvíľku. Dovalila sa normalizácia a s ňou previerky, kádrovačky a poťahovačky na pokračovanie pre mňa i množstvo iných občanov...
