„Slúžkovská“ izba, izbička pri kuchyni, kde si majetní ľudia pestovali a nechávali bývať svoje pomocnice v domácnosti, bola v čase môjho snorenia za bratovými tajomstvami prázdna. Mohla som tak bezpečne robiť revíziu kníh, čo sa povaľovali na jeho pracovnom stole. Vnímala som ho ako svoj vzor k dobru, k slušnosti. Bol by rozdal posledné. Bol smejo, inteligent, a čo hlavné, sústreďoval okolo seba chalanov a robil im akéhosi šéfa pri stretkách. Stretnutiach, hlbšieho náboženského rázu. Ale neboli len podčiarknuté religiozitou. Boli na nich diskusné debaty o všetkom možnom, čo mladých chalanov v ich veku zaujímalo a znepokojovalo. Špekulovalo sa na nich aj o spoločenských a politických veciach, o politickej situácii. Tí chalani, väčšinou pekní, ma zaujímali ako dievča, ktoré už dávnejšie nechávalo na nich svoje oči. Brata som si vážila. Obdivovala som ho ako katolíckeho aktivistu /ktorý nakoniec pre svoju náboženskú činnosť, bol eštebáckou suitou ukradnutý za bieleho dňa z ulice, vtiahnutý do čiernej Tatrovky, zavretý, uväznený, odsúdený skoro na päť rokov/, sledovala, čo číta, čo robí, čo hovorí, aby som sa mu mohla rovnať.
Na stole sa úplne provokatívne vypínala kniha s celkom všedným dizajnom na povrchu, ale s českým autorom. A to ma akosi zdrapilo. Čo ten len číta? Čecha?... Otvorila som teda knihu, zalistovala, prečítala pár viet. Ten štýl, tie myšlienky ma chytili razom za srdce. Keď brat prišiel zo školy, samozrejme som ho hneď obracala, odkiaľ tú zaujímavú knihu má.
Tak som sa zoznámila s F. X. Šaldom, českým literárnym kritikom. S celým jeho dielom. Jeho Časové i nadčasové ma pohltili na dlhé časy až podnes. A taktiež ďalšie jeho spisy. /Boje o zítřek, Loutky i dělníci boží, Duše a dílo, Šaldův zápisník, O předpokladech a povaze tvorby atď./
Vrúcne by som priala čitateľom, ktorí ešte nezanevreli na vzácne myšlienky a úvahy hodnotných tvorcov, milujú svetovú či českú literatúru, občas uvažujú, čo je vlastne umenie, aby si prečítali tohto vzácneho, síce prísneho a možno trošku „arogantného“ kritika, vyznávača krásy, hlbokej pravdy umenia, ale aj života. Začali ho objavovať. Aj po rokoch, čo precválali, jeho kritiky a tvorba majú cveng zlata. Počuť ho až po dnešné časy, keď umenie, hlavne literatúra, naberajú obrátky k svojej nivelizácii.
Možno pochopia, prečo mám rada tohto génia spravodlivej a noblesnej kritiky, čo výstižne a geniálne nazýval všetko pravým menom, čo lietal na brilantnom esejistickom štýle. Preto som si dala ako motto na blog jeho slová o „privilégiu krídel“. Vždy som chcela slobodne tvoriť, ako to robil on, v každej dobe, za každých podmienok.
„...za nic na světě nesestupovat k obecenstvu a nedělat s ním kompromisy, naopak ukládat mu svou vůli, nutit je vzestupovat k sobě! Nebát se velikých otázek, které tě vnitřně mučily a žhavěly v tobě, nestát bezradně před velikými myšlenkovými i názorovými proudy doby, nýbrž pohledět jim nebojácně v tvář a odpovědět na jejich vtíravé otázky plným zvonem své hrudi, svého srdce, svého přesvědčení, své vnítřní jistoty a zákonitosti.“ /F.X.Šalda: Časové i nadčasové/
