Kde sú mladí?

Najväčšia „švandička“ bola tá, že sa toto rečnenie dialo v období najväčšej tmy, perzekúcie slobodymilovných občanov, či kresťanských aktivistov. Nebál sa. A naučil nebáť sa aj nás. Nezabudnem, ako raz na hodine vkročil do triedy červený ako rak. Dozvedel sa, neviem ako, že je medzi nami „eštebáčik“.Tresol triednu knihu na katedru a zareval:
„Počúvajte, mládenci a devy! Ak sa dozviem, že z tejto triedy niekto vynáša, donáša, špicľuje, čo sa tu povie, a o čom sa debatuje, bude mať do činenia so mnou. Odtrhnem mu uši... Počuli ste?“...
Trieda bola tichá. Ani hlások sa neozval. Zatriaslo hlavne toho, koho sa tento apel najviac dotýkal. Mnoho z nás nepochopilo, čo to má znamenať, a čo znamenali tieto jeho slová. Chápali ich iba tí žiaci, ktorých rodičia, súrodenci, príbuzní boli perzekvovaní, špehovaní, zavieraní. Bolo nás v triede takých niekoľko. Po týchto výstrahách, som mala triedneho ešte radšej. A nielen ja. Mal u nás úctu, obdiv, rešpekt. Nemusel nás naháňať, aby sme sa učili predmet, ktorý nám prednášal. Boli by sme sa hanbili, i tí najväčší triedni grázli a absentéri, aby sme boli na jeho hodine úplne „blbí“.
Prečo toto všetko spomínam? Vtedy nebola sloboda vyjadrovania. Dnes sloboda vyjadrovania je. Koľkí učitelia, triedni profesori vyučujú študijnú látku, ale neučia žiakov myslieť, uvažovať v rozšafnom zábere. V zábere, v ktorom by dominovalo „špekulovanie“. Špekulácia, ktorá by ale nesmerovala k zlu, k egoizmu, ale k altruizmu, k vedomostiam, k múdrosti, k pravde a k slušnému občianskemu životu. Učiť k rozhľadu, vychovávať k mysleniu. Masírovaním mozgových závitov stupidným memorovaním, nevšímaním si bohatosti nuansií, ktoré z jadra vecí vyplývajú, vychovávajú sa ľahostajní, bezduchí tvorčekovia.
Kompetentní, rodičia i učitelia, ktorí sú nie vždy kompetentní, nerozpaľujú svojich zverencov. Nerozvíchrujú ich, nepripravujú k tomu, aby uvažovali aj o niečom inom, ako je matematická veličina, či dielo toho alebo onoho spisovateľa, poeta. Je im jedno, ako myslia ich ratolesti a zverenci. Prízvukujú pohľad na materiálne hodnoty. Na život okolo nepoukazujú. Akoby ho nebolo ani treba si všímať.
A tak naši mladí, množstvo mladých, vidí len ozaj „matériu“, hry, zábavu, šport, povyrazenie. Kultúra osobnosti, kultúra okolia im je ukradnutá. A množstvo iných správnych vecí tiež.
Zostáva len otázka, vari ani nevypovedaná: MLADÍ - KDE SÚ?... V diskotékach? V krčme?...
Však nie sú ani na športoviskách. Vyrastajú z nich „lemry“. Niektorí, čo sa na ne, ako tak odvážia, vyrastajú v nedôstojných športovcov, ktorí svojim fanúšikom pripravujú sklamania a ich desia. Tí sa potom zmôžu na štadiónoch, len na agresiu a na bohapusté vyrevovanie vulgárností, aby zakryli svoje roztrpčenie zo zabrzdení svojich nádejí. 
Nie sú ani v divadlách. Načo? Sú na tanečnom parkete v zadymených, smradľavých putikách. Nekupujú si slušnú knižku. Prečo? Veď to, čo napísala Tekelyová je zaujímavejšie ako to, čo napísal skvelý Styron, Exupéry, či iná, naslovovzatá hlavička. Prezvedia sa aspoň klebietky zo Smotánky. A tak ďalej, a tak ďalej.
Napriek všetkému, snažím sa dúfať, že MLADÍ SA NARAZ OBJAVIA MEDZI NAMI: hodnotní, rozhľadení, správni! Len rodičia a vychovávatelia, pedagógovia, konečne, musia vyzrieť, dozrieť a pochopiť, čo majú do svojich detí, adeptov štúdia, vkladať!