„Miškoóó, počkaj!“ skríkla naraz dievčička, vytrhla sa z maminej dlane a zamierila k bračekovi. Objala ho rukami, pritisla sa k nemu, bozkávala na obe líčka.
„Doóóósť!“ vytrhával sa malej malý, keď sa najsamprv nechal vystískať.
Mladá mama sa spokojne dívala na deti. Nenáhlila sa, hoci bolo očividné, že ide do zamestnania. Chvat a šum ulice ju nestrhol.
„Ahoj, Miško!... Ahoj, Miškoóó!“ volalo dievčatko, už držiac mamu opäť za ruku. Cupkala vedľa nej do školy.
Mládenček kráčal vystreto, dôstojne smerom k škôlke. Mama sa ešte pre istotu zobzerala. Dievčatko ešte mávalo. Na toto všetko svietilo hrejivé slnko. Otepľovalo všetkých a všetko. Len dva drobčeky, oblečené v oranžových svetríkoch, nemuselo. Tie už hriali ako ono samotné. S mamou v úzadí...
