Teraz sa však chcem venovať len tomu najstaršiemu. Nie je tu na Slovensku. Maká vedľa v krajine u susedov, na pracovisku, kde pomáha pacientom, chorým na rakovinu. Viem, že citlivo, ľudsky. A odborne, čo hlavne.
Je tým, čo ma naučil klepať do klávesnice počítača a poznať, čo je rozžiarená domodra jeho obrazovka. Naučil ma blogovať, púšťať sa do diskusií na internete, aj tvrdých. Nalieval do mňa túžbu po novom hľadaní, pozorovaní, čo sa deje doma a vo svete. Dlho som sa váhavo točila okolo počítača. Akoby som si netrúfala naň siahnuť. Pár mesiacov som okolo neho obiehala, až som sa konečne odhodlala odhaliť ho a prísť mu na korienok. Tešil sa, keď som na ňom urobila svoje prvé objavy a oznamovala svoje skúsenosti a s nadšením o internete rozprávala. Usmieval sa pod fúzy. Drukoval mi, a opäť a opäť súril ma čiahať na ďalšie tajnosti a záhady tohto robota. Veď on bol ten, čo mi dal dokopy počítač a zapojil ho, vybavil internet a podobné vecičky. Dnes sa potmehúdsky uškŕňa, keď začnem o novinkách z internetu hovoriť. Debatuje so mnou jedna radosť. Presne tak, ako má radosť, že babka doma len nesedí a nečaká na smrť, že žije šťavnato svoje dni, aj keď občas zalamentuje, že ju všetko bolí a musí behať po lekároch, ako je on, jej vnuk.
Minule ma prišiel po čase navštíviť. Z moravského mesta chodí domov už pomenej, lebo ťahá nočné služby, a potom trochu oddychuje tam, a nie u mamky v provinčnej Bratislave. Ale keď mu je čo len trošičku možné, návštevu u mňa absolvuje. Sedeli sme v kuchyni, kde konzumoval lahôdočky, ktoré mávam pripravené pre mojich maškrtníkov-vnukov a popritom sme roztvárali vážny rozhovor.
Keď sme už prebrali všetky problémy našej i zahraničnej politiky, potrkotali o všetkom možnom, „ohovorili" všetkých svojich známych a príbuzných, ohúril ma slovami: „Babi, počuj, predstav si, začal som športovať... Ja.... Predstav si to... A hádaj na aký šport som sa dal...?"
Pozerala som s údivom na môjho inťoša, neveriaco pokrútila hlavou a opatrne som mu na otázku odpovedala otázkou: „Ty... a športuješ?"
Bol známy tým, že mal rád knihy, ktoré čítal od vidíš do nevidíš, premrvil encyklopédie od výmyslu sveta, čítal super v nemčine, angličtine, kumštoval, zhotovoval menším bratom šípy, kordy, meče, hral sa s nimi na rytierov, ale športovať?...
„No, hádaj, babi, na čo som sa dal," zopakoval trpezlivo.
S úžasom, ale nedočkavo, započala som hádať druh športov. Skúsila som tým lákavým, najpánskejším: „No začal si hrať golf..."
„Nie!"
„Tak tenis..."
„Nie...!"
„No tak potom neviem. Box to iste nebude," zasmiala som sa. „Vodáctvo...? Ale tam nie je voda kde si... V akej vode by si sa omočil z člnku...?!"
„Nebudem ťa naťahovať... Predstav si, dal som sa na lukostreľbu..."
„Čoóó...? Ty - a lukostrelec?..." pozerala som sa bezostyšne na okuliare na jeho nose. „A vidíš strieľať?... Aj trafíš cieľ...?" ale rýchlo som sa zháčila, aby sa nebodaj, dobráčisko, neurazil.
„Trafím, neboj sa...!"
A tak sme začali rozoberať, pre mňa odjakživa, záhadný šport. V duchu som uvažovala a zároveň pociťovala obdiv, že môj ťažký introvert dal sa na také niečo, ako je lukostreľba...
Tak všetko najlepšie k narodeninám, môj lukostrelec! Nech sa ti dobre, vynikajúco strieľa i triafa šípy tam - kam treba: priamo do cieľa!
