Úprimniačik
Spal u nás Lukáš. Pred spaním, ako som to pri každom vnukovi robila, pomodlila som ho a začala mu rozprávať rozprávku. Potom spievať ľudové pesničky, ktoré som mala rada: „ Ja som bača veľmi starý, Svieti mesiac nad naším okienkom, Kačička divoká... Mnohé moje malé vnúčatá sa pri spevavom uspávaní pri Kačičke rozplakali nad jej úbohými kačiatkami, ktoré zostali bez mamičky, keď ju šuhaj postrelil, ale Lukáško reagoval svojsky. Keď som tíško vyspievala aspoň tri pesničky, zahniezdil sa v postieľke:
„Babi, mohla by si byť už konečne ticho?! Chcel by som spať!... prosebne ale dôrazne zaonačil.
Už som ani nemukla, len som ticho sedela. Snažila som sa, aby som neprepukla v hlasitý smiech. Tma izby skryla moju rozjarenú tvár. O chvíľu Lukáš spal ako zabitý.
Parádnica
Pred nedávnom Terezka v televízii pozerala indickú rozprávku. Malá potvorka si všetko dobre všímala. Ako v nej princeznička vyzerala, aj ako bola odetá. Bola fascinovaná pestrými farbami na jej závojoch, čo viac i farbičkami na jej obličaji. Na druhý deň, v nestráženej chvíli, keď som bola práve u nich na návšteve, vzala farbičky svojej sestre Maruške. Stúpila si na šamlík, aby k ním lepšie dočiahla. Zmaľovala sa nimi. Po celej tváričke. Keď to zbadala mama Hana, vzala ju za rúčku. Postavila pred zrkadlo:
„Pozri, ako si sa doriadila...“
Malá Terezka si prizrela do tváre. Ukázala si na čielko a nespokojne zašomrala:
„Netrafila som...
Rozosmiali sme sa s dcérou. Bodku, ktorú mala mať v strede čela, medzi obočím, mala namaľovanú asi o centimeter ďalej. Terezka si bez zrkadielka akurátnu indickú bodôčku na čelo skutočne nemohla vyčariť.
