Sedela som za stolom a písala, keď zaznel povedľa telefón.
„No?... Prosím...“ ozvala som sa netrpezlivo, lebo som si práve zaumienila, že si pôjdem po dokončení textu ľahnúť a vystriem si aspoň na chvíľu boľavé nohy.
„Mami, nechcete ísť s otcom, s nami a s babami na výlet... k Morave... pod Devín...? Budete si tam môcť aj sadnúť... Odpočiniete si, aj vaše nohy...“ sypala dcéra. Neúprosne ma vábila, aby som sa vzdala odpočinku a vyštartovala do májovej nádhery. A ešte k tomu - s novými vnučkami. Zvedela by som , ako dozrievajú, rastú...
„Oco, ideme s Katkou von... aj s babami?... Idú k Morave...“
Muž mi za chrbtom odpočíval. Vedľa neho sa váľali neprečítané noviny Neochotne zvolal:
„Teraz?... Chce sa ti?...“
„No, ani nie, ale aspoň trochu uvidíme jar a májovú prírodu...“ navádzala som ho.
„No dobre, povedz jej, že nech prídu po nás... Aspoň sa trochu rozchodíme...“ už tón jeho hlasu nasvedčoval, že sa s vyrušením vysporiadal.
„Katka, teda príďte po nás...“
„Kedy... o koľkej...?“ hlas v slúchadle zaznel trošku netrpezlivo.
„No ako vám to vyhovuje... My sa vyštafírujeme raz-dva...“
„Tak, o hodinu... Dobre?“ hlas už znel pokojne. Pochopila som, že dcéra mala strach, že nám náhle vyrazenie do prírody bude robiť problémy a príprava tiež.
„Dobre...“ zašuchla som do telefónu a zložila slúchadlo do základne prístroja. Zavrčal, akoby bol psík.
„Tak, Vilo, vstávaj... prídu po nás, čo by dup...“
„Však idem...“ pomaly sa zviechaval z váľandy manžel.
Vychystali sme sa. Vybrala som z kredenca banány, čokoládky a čakala na kresle v izbe pripravená, kedy sa ozve zvonec, aby sme zbehli dolu. Na koniec som sa celkom tešila. Ideme konečne s nimi. Aspoň uvidím dievčatká...
Keď dcéra zdola zazvonila, vybehli sme z dvier ako mladíci. Ale hneď sme zbadali, že naše kolená vŕzgajú a bolia ako hrom. Došmatlali sme sa k autu. Zbadali sme obe vnučky sedieť priviazané v sedačkách na sedadlách auta. Usmievali sa a kývali nám ostošesť oproti..
„Čaute, baby,“ vydýchla som, keď už som aj ja bola pripútaná k sedadlu. Otočila som sa, vypýtala si ich rúčky a bozkala im ich. Obe očili, čo to vyvádzam. Neboli na také nežnôstky ešte zvyknuté.
„Babka, ideme k Morave,“ pustila si hneď na špacírku jazýček Janka. Sypala zo seba, sypala vety. Pousmiala som sa jej zhovorčivosti. Celkom rozumnej, zlatej a dôverčivej.
Danka za nami len mlčky sedela a len nás skúmala očkami. Snažila som sa jej prihovárať a vyprovokovať k hovoru. Márne. O chvíľu Janka spustila pesničky. Celkom jej to šlo.
„Janka, a kde si sa naučila také pekné pesničky?“ pátrala som po učiteľovi spevu.
„No, mamina im vyspevuje, keď ich ukladá spať...“ vyhŕkol hrdo zať.
„Ah tak...“ odkrylo sa tajomstvo, „pekne spievaš Janka,“ chválila som potom.
Už som sa neobracala dozadu a nevypytovala Danky nič. Tá sa potrebovala osmeliť.
Dobre, že som ju k ničomu nesilila. O moment sa k rozospievanej Janke pridala aj ona. A tak cestou do Rakúska, k Morave, bolo počuť spev, smiešky a pohodu z nášho rozbehnutého autíčka.
Keď sme prišli na miesto, museli sme sa, ak sme sa chceli dostať k rieke, prebrodiť lesnou cestičkou. Krásna zeleň upokojovala, ale hneď akoby vzrušovala oči. Po bokoch cesty bola nádherná mladučká pŕhľava. Upozorňovala som detiská, že pŕhli. Smiali sme sa spoločne na slovke „pŕhli“, lebo Janka ani Danka nevedeli toto neznáme slovko vôbec vysloviť. Učili sme ich, ako ho správne vyslovovať. Detiská boli celé nadšené, keď ho zvládli. Ukazovali prstíkmi na žihľavu. Keď ju zbadali rozšantene vykrikovali: „Pŕhľava, pŕŕrhľava!“
Danka sa držala ako kliešť mojej ruky. Janka zasa dedkovej.
Keď som chcela Danku pustiť pri zúžení chodníka, zaprosila: „Babka, ja sa bojím... Nechaj mi ruku...“ tak som jej rúčku pohladila a podržala vo svojej ďalej.
Naraz k nám zozadu dobehla Janka, s nejakým drúkom, konárom: „Babka, priniesla som ti palicu, aby sa ti lepšie išlo... aby si sa mohla opierať...“
Skoro som z nôh spadla. Taká milá, pozorná... Pobadala, že dedko si vybral z auta svoju barlu, čo mu pomáhala pri chôdzi, tak chcela, aby paličku som mala aj ja. Malá potvorka. Pozorná, milá... Srdce mi zajasalo. Sú zlaté. Začínajú naberať dobré spôsoby... Vypustila som Dankinu rúčku na moment zo svojej, zobrala palicu od Janky, pohladila hlavičku, zohla sa a pobozkala na líčko. „Ďakujem Janka... si pozorná...“
Malá víchrička už aj bola opäť u dedka. Nepočkala vlastne ani na moju vďaku. Chytila som opäť Danku za ruku. Prechádzali sme rozšafne lesom, rozštebotaným vtáčikmi-letáčikmi. O pár sekúnd sa pred nami zaligotala Morava.
„Už sme tu,“ šťastne zakričali oba drobce ako na povel.
„No krása,“ zavrnela som šťastím aj ja. Potom som mrkla na práve dochádzajúceho, naraz rozkrívaného dedka, čo si pomáhal pri chôdzi opieraním sa o palicu.
Dedko ani nemukol. Hneď hľadal miesto, kde by zaparkoval. Deti už zhadzovali svetríky. Brali do rúk vedierka s lopatkami z batohu, ktorý dosiaľ teperil ich ocino a vrhli sa do hry: s pieskom a s vodičkou z Moravy. Občas zazerali na vrčavú, hrmotavú plaviacu sa lodisko dolu Dunajom, občas na kajakárov, čo vedľa nás prefrčali, a občas na množstvo ľudí, čo sa húfne na slovenskej strane, v nedeľnej májovej pohode, presmŕdzali pod hradom Devín.
Pokojne, šťastne, v pohodičke, bačovali sme v samote, a predsa nie v samote - na rakúskej strane pri Devíne. Z jednej strany sme mali valiaci sa Dunaj a z druhej strany pomalšiu solídnu Moravu, ktorá sa stočila tesne k nám, aby sa opatrne poniže spojila s mocným kolegom Dunajom. Výlet sa konal. Rozbehnutý – fičal.
