Keď už deň beží a človek-starec sa šmatle po svojom kútiku domova, porobí si svoje najpotrebnejšie úkony a úlohy, čo sa vyštverajú z povinností každodenného života, nastane to, na čo sa niekedy teší, a niekedy len s veľkým sebazaprením prevedie: návšteva. Niekoho blízkeho, priateľa, či kina, obchodu, kostola, alebo inej akcie.
Napriek nechutenstvu musí vstať obliecť sa, vyparádiť sa a usmievavo vykročiť, alebo sa nechať odviezť na to, čo ho nakoniec aj poteší. Urobí mu z časti dňa niečo, z čoho potom bude žiť niekoľko príjemných, nasledujúcich dní.
A tak som sa, podobnou prípravou, vybrala na narodeniny môjho vnuka. Oslavoval prežitých dvadsaťdva rokov svojho dosiaľ nekomplikovaného mladého života. Jeho vek vraví niečo o dospievaní, o dovŕšení prechodu z chlapčenstva do obdobia mužnosti.
Keď som sedela v čele slávnostného stola, uvedomovala som si, kam som sa to dostala: čo som taká vážená osoba, že už preberám vzácnu pozíciu za vrchom stola?... Vždy sedával na takomto mieste môj odídený manžel, otec, deduško. Teraz som si na protekčnom miestočku hovela. Síce nie príliš s veľkou dôstojnosťou a gráciou, lebo ako vždy, zapájala som sa do šibeničných i šibalských debát s mladými. Bolo ich pri slávnostnom obede neúrekom. Švitorilo sa o kadečom: o politike, o randení, o blogovaní, internete a o všetkých možných vydarenostiach i o istých nepríjemnostiach tohto neobyčajného sveta a života.
Pri vynikajúcom obede som pozorovala vlastnú kompletnú veľkú famíliu. Oslavujúci si zavolal aj svojich dvoch kamarátov-rovesníkov, ktorí zapadli do rodiny tak, ako kamienky hodené do vody. Smiali sme sa, žartovali, vážne reči viedli a opäť sa chichotali, ako sa môžu jariť len ľudkovia s čistým svedomím. Nadchýnala som sa spokojnosťou, keď som videla mladého muža sedieť v náruči rodiny, ktorá ho miluje a on miluje ju. Bez pardonu, bez výnimky každého. Keď som po „oslave" odchádzala, všetci obstáli moju maličkosť. Rodičia i deti. Lúčili sa. Pristúpil ku mne oslávenec a vyriekol:
„Babi, mám ťa veľmi rád..."
Skoro som sa rozplakala.
Objali sme sa vzájomne a ja som len vyšepla:
„Aj ja teba... a nielen teba, všetkých vás...!"
Potom som rozochvená vyšla na ulicu so synom, ktorý ma viezol autom do môjho tichého opusteného hniezda, v ktorom ešte prednedávnom práve on stváral nezbedné kúsky.
Každému by som priala ten úžasný pocit, ktorý oblieva starého človeka, keď si hovie v usporiadanej, fungujúcej rodine, kde manželia sú pokope dvadsaťpäť rokov, objímajú sa a túlia sa k sebe ako zamlada, keď päť detí si ich váži, sú si vzájomne síce kamaráti, ale rodičia sú pre nich autoritami. Pozorujem to všetko z ústrania - s pokojom... Zanechávam po sebe: životaschopné, zdravé korene i ratolesti.
