Tých, čo sa snažia ozrejmiť podstatu tohto zločineckého systému, tých, čo poukazujú na možnosť jeho vzkriesenia a návratu do nášho života, upodozrievajú z nenávisti. Z nenávisti k osobám, čo si ho pestovali, slúžili mu a hrali v ňom významnú úlohu. Sú to bývalí funkcionári, milicionári, eštébaci menšieho či väčšieho rangu, bývali predsedovia JRD, strany v okrese, v kraji, ale i bežní členovia strany, ktorí sa preto, že mali červenú knižku vo vrecku líšili od bežného občana štátu výhodami, lepšou perspektívou vo všetkom.
Keď sa človek v ústnom či písomnom prejave, čo len trošičku zmieni o pravde, aká sa žila, hneď letí konštatácia: „NENÁVIDIŠ!“ Si nenávistná osoba. Keď sa píše pravda, môže byť pravdivý človek nenávistný?...
Spoluobčania, ktorí boli ponorení v červenej farbe po krky, majú zlé svedomie. Tí, čo sa nekorumpovali, čo neslúžili režimu, čo nekradli z podnikov, družstiev, úradov, čo boli prenasledovaní, či väznení, tí čo boli disidenti, tí čo vystupovali z jedinej možnej strany, keď pochopili čo je zač – všetci títo - sú im brvnom v oku.
Prečo mlčia spisovatelia, básnici? Starí a starší nesú záťaž zo socializmu na svojich ohnutých chrbtoch. Mlčia. Sedia v ústraní, alebo vyhodia z času na čas dielko plné erotiky, prázdnej módnosti, ale nie pravdu o tomto svete a o nás. Žiaden slovenský Styron, žiaden Exupéry sa nekoná...
Tak! NENÁVIDÍŠ! Ty, čo si sa neumazal s bahnom komunizmu. Nenávidíš, keď nemlčíš a pravdivo, otvorene môžeš hovoriť o všetkom, lebo máš čisto pred svojim prahom osobnosti. Máš kryštálové svedomie. To kazí náladu tých, čo ho nemajú. Útočia. Slovami, posmeškami, iróniou, znevažovaním, podozrievaním, cajchovaním: „NENÁVIDÍŠ!“...
Lebedia si predsa len v lepšom živote, aký mali kedysi, o ktorý sa mnoho ráz ani nepričinili, lebo im padol z neba. Vybojovali im ho iní. Žijú z utrpenia, driny iných. A tých ešte vláčia po špine: „NENÁVIDÍŠ!...“ Môžu cestovať kam chcú. Môžu hovoriť čo chcú. Robiť si čo chcú. Pracovať kde chcú, ak ich samozrejme, momentálna hospodárska kríza nezaskočila a zamestnanie nestratili.
„K povahe človeka patrí, že sa rád zúčastňuje na víťazstve, ešte omnoho menej alebo vôbec ho nezaujíma utrpenie, ktoré tomuto víťazstvu predchádzalo a pripravovalo ho. A pritom hodnota víťazstva je daná veľkosťou bolesti a utrpenia. Ako málo je však tých, ktorí to víťazstvo vyboleli a vytrpeli, a ako veľa je tých, ktorí sa k nemu hlásia, využívajú, ba zneužívajú ho.“ /Milan Hamada: Sizyfovský údel/
Preto budem písavať ako svedok - o živote v socializme-komunizme. Písať o ňom pravdu. Či sa to bude jeho adorátorom páčiť alebo nie. A nie, že - NENÁVIDÍM... Konštatujem!






