„Jakubko, stalo sa ti niečo?“ s obavou som sa sklonila k sedemročnému Jakubovi. „Spadol si z bicykla, alebo ti niekto urobil niečo zlé?“ Znepokojovala som jeho i seba spústou otázok.
Jakubko sa pomrvil, zaobšíval, a potom plačlivo, akoby s hanbou, vzrušene i roztrpčene spustil: „Jajcaj ma zbil...“
„A čo si mu netrepol aj ty... Mal si mu to vrátiť... To je sebaobrana, Jakub,“ dodávala som mu guráž.
„Nemohol!“ skoro skríkol.
„A to, prosím ťa pekne, prečo nemohol?! Čo sa necháš mlátiť nejakým nepodarkom?“ dorážala som na vnuka, ktorý mal stále na tváričke grimasu nešťastia.
„Nemohol, babi, nemohol... Jajcaj je odo mňa o hlavu nižší... Je mladší, malák! A malí a menší sa nemajú biť...“ trieskalo z neho, ale smutno.
Zostala som bez slova. Čo môžem poriadnemu, ohľaduplnému, správne reagujúcemu rytierikovi teraz poradiť? Sklonila som sa k nemu, pohládzala po spotenom čielku a potichu vyriekla:
„Správne si sa zachoval, Jakubko, ako rytier... Nemohol si mu to vrátiť... Máš pravdu... Poď, ideme za mamou. Doniesla som ti koláčik, poď si ho vychutnať. Zabudneš na Jajcaja... Zajtra bude všetko v poriadku, uvidíš... Dedko ti pomôže s bicyklom...“
Obrátila som sa na muža a naznačila mu posunkom, aby zobral do rúk bicyklík a vopchal sa s ním do brány. Potom som do nej vstúpila s Jakubkom, nespokojným, ukrivdeným.
Zapadajúce slniečko nádherného, rozšanteného leta sa muselo usmievať nad šarvancami, čo si tak neomalene kazili prenádherné chvíle strávené pod jeho teplými hladkaniami. Pohádaných nepozorovane láskali, hoci si to ani jeden z tých mrndúsov nepovšimol. Nepostrehol to ich vek. V starobe zaregistrujú všetko. Každý detail, tok udalosti, lebo im to bude všetko nenávratne unikať. A oni by potom najradšej kričali: „Postoj okamih, udalosť, aby som ťa s plným nasadením, aké je len možné pre mňa, na aké ešte vládzem, vychutnal!“
Logička
Cestovali sme na dovolenku. Medzi osadenstvom našej Fabie nachádzala sa aj mala trojročná Terezka. Práve sme obchádzali peknú oravskú drevenicu. Z komína na domčeku vychádzal poriadny kúdol dymu. Smeroval k nádhernej belasej oblohe. Zaránky bolo už poriadne chladno, a tak si domáci prikurovali, aby v kuticiach mali teplúčko. Spoza našich chrbtov, môjho a dedovho, naraz bolo počuť Terezkin spokojný hlások:
„Ahááá... už viem, ako sa vyrábajú obláčiky, mráčiky...“
