Našla som sa tam, kam podľa bydliska patrím: v starej Štátnej nemocnici. Už len vchody odrádzajú človeka, kam sa uchyľuje kvôli svojmu zdraviu, aby tam vôbec vstúpil. Celá stará, kedysi kvalitná a známa nemocnica, už vypovedáva dávno službu tak, ako môj opotrebovaný organizmus.
Pamätám si ju ešte ako malé dieťa v časoch slávy, keď v nej fungovali naslovovzatí odborníci, známi nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku. Operoval ma známy chirug Bolcek, ošetroval internista, profesor Ondreička, oftalmologička, profesorka Antalová, atď., atď. Vtedy sme neriešili to, že radšej do Štátnej neísť. Iste, aj dnes sú v nej noblesní špecialisti, odborníci ako kedysi. Ale ten pochmúrny vzhľad budovy vyvoláva k tomuto miestu obavy i nedôveru.
Tak teda som zakerovala na pohotovostnú chirurgickú ambulanciu. Ocitla som sa v nej, ako v tom najväčšom chaose na stanici, keď dokvitne viac rýchlikov zo všetkých svetových strán. Na chodbe pred ňou v napätí čakali pacienti s úrazmi. Keby len tí. Aj policajti so svojimi prípadmi, opitými bezdomovcami, ktorí v ten večer a noc vďaka svojmu radostnému stavu utŕžili úraz: narazené rebrá a podobne. Pacienti, ktorí si svoju nutnú potrebu pozornosti lekárov nezaranžovali samotní, kvôli takýmto postihnutým, museli čakať na príjem i vybavenie hodiny, až do včasného rána.
Ten ruch, šum, hluk na ambulancii bol neúnosný. Neviem, či v takomto prostredí je ešte lekár schopný vôbec všetko stíhať, počuť, správne vyjadriť sa. Musí. Je to jeho povinnosť i nutnosť. Pacient je v jeho rukách. Po najnovšej nočnej skúsenosti, nechcela by som sa opäť ocitnúť na pohotovosti.
Po konečom vyšetrení, odbere krvi, CT, ma chirug preposlal k internistovi, aby zvážil, či ma prijmú, alebo môžem sa liečiť aj v domácom prostredí. Krvný tlak mi rapídne vybehol nad dvesto. Hrozila mi hospitalizácia.
Keď som nadránom tej noci vošla do ambulancie internistky, bola to zmena pre mňa, ako keby som sa zo stanice ocitla na nádhernej oaze pokoja, ticha. Internistka milá, pozorná, jemná. Bože, ako človek, keď má nejaké zdravotné potiaže potrebuje pozorné a slušné jednanie. Hneď je mu lepšie. Lekárka ma prezrela, urobila, čo bolo treba a mňa šťastnú, že nemusím zostať v špitáli, prepustila nadránom domov. S kolikami, zvýšenou teplotou ležiac doma v posteli som spomínala na prežité hodiny na pohotovosti veľkomestskej nemocnici. Zisťujem opäť a opäť, že je nedôstojné ako vyzerá, ako pôsobí a aký je v nej stav. Nemocnica nemôže pôsobiť ako špinavá, rozvíchrená, stará stanica.
Keď si premietnem v mysli obraz na dve vyplašené postaršie nemecké možno rakúske turistky, ktorá jedna z nich mala úraz a druhá ju sprevádzala, ako hodiny čakali na lekárske ošetrenie, aké problémy mali so zaplatením za ošetrenie o polnoci v nemocnici, je mi nanič. Ako by sme nežili v dvadsiatom prvom storočí.
Týmito poznámkami chcem zo srdca poďakovať všetkým lekárom, ktorí v takýchto podmienkách nestratili svoju ľudskosť, jemnosť, pozornosť k pacientovi a nie sú vyhorení. Je medzi nimi množstvo vyhorencov, ktorí pacientovi len svojím prístupom priťažia a nie poľahčia. Mladej internistke, ktorá ma vyšetrovala, zo srdca ďakujem: za ľudský prístup aj v nočných, či už - ranných hodinách.
