Okamih zastavenia

Naraz ležím na nemocničnej posteli, plná úzkosti a nespokojnosti. Smútim, že pred Vianocami bezmocne ležím na lôžku, na ktorom predo mnou odpočívalo, trnulo množstvo nemocných. Hľadím na bielu povalu poloprázdnej izby. Všetci pacienti, čo len trochu mohli ísť domov, dávno opustili svoje nudné, teplé ale bolestné pelechy a radostne sa vrhali smerom k domovu. V tichu nemocničného kolosa premýšľam, prečo som sa sem musela doteperiť, nechať sa unavovať zložitými vyšetreniami, porušiť pokojné plynutie predvianočných dní. Prečo som nemohla hodiť na internet, na svoj blog, šesť dávno nachystaných článkov s vianočnou tematikou? Prečo sa všetko, čo si človek zaumieni môže zmeniť v jednej jedinej sekunde? Prečo je človek taká smietočka vo vetre sa hompáľajúca s ťažkým dopadom na studenú tvrdú zem?...
Dni vo fabrike na zdravie sa neskonale ťažkopádne vlečú. Stojím pred oknom a pozerám z jedenásteho poschodia na podvečerný ruch a blázinec dolu v uliciach. Rozsvietená, rozľahlá Bratislava. Svetlá ženúcich sa, rozlietaných áut, ponáhľajúci sa čierni človečí mravčekovia za svojimi predvianočnými, dennými starosťami mocne sa oddeľujú od nás, zavretých za hrubými múrmi továrne na zdravie. My tu - a oni tam vonku. Dva životy. Dva naraz oddelené prúdy od toho spoločného základného, divokého, zázračného, nekonečného.
Idem na vyšetrenie. Mládenček, budúci bakalár ma sprevádza. S chorobopisom pod pazuchou za ním nestačím. Prihováram sa mu:
„A ja, že budem piecť pre celú rodinu desať orechovníkov... Nič nestihnem do Vianoc... Teraz tu takto...“
Chlapča sa na mňa pozrie a zahudie: „Vianoce sú predsa nielen o koláčoch a darčekoch... Každá, hento mi zhorelo... tamto som nekúpila... Vianoce sú o niečom inom...“
Zahanbene chvíľu ani nemuknem. Potom zadýchaná od chôdze, lebo mlaďas sa ponáhľa a ja babka za ním nestačím, vydychujem: „Máte pravdu... Je to o inom... Vážnejšom...“ V duchu mu blahoželám za jeho pravdivé, dôstojne slová...
Po vyšetrení sa vraciam na izbu. Pri mojej izbe stojí žena v mojom veku. Opiera sa o dveraje a plače. Pristavím sa pri nej, pohladím ju po ramene. Súcitne sa opýtam:
„Môžem vám nejako pomôcť?... Neplačte, škodíte si... zdraviu... Bolí vás niečo?...“
„Áno, veľmi... kríže... Mám bolesti... Celá som zosypaná... Manžel mi prednedávnom zomrel a ja budem sama na Vianoce... Prvé Vianoce bez neho...“ Rozfikala sa.
Pohladila som ju opäť po ramene a tíšila.
„Viete, robím si výčitky, že som mu viac nehovorila ako ho mám rada a aký bol dobrý človek...“ neprestávala plakať.
„Nerobte si výčitky. Teraz sa vám všetko javí inak ako vtedy, keď váš manžel žil... Vtedy bežal normálny, uponáhľaný život... Iste ste k nemu boli aj milá, dobrá a vraveli ste mu pekné veci... Netrápte sa...“
Žena mi ešte niečo rozochvene, roztrpčene, ľútostivo vravela. O pár minút som odišla do svojej izby so slzami v očiach. Myslela som na svojho manžela, potulujúceho sa osamote izbami nášho bytu. Ako rada by som mu teraz, v tejto minúte povedala niečo pekné. Zobrala som do rúk mobil a zahrala som si na ňom. Ešte sa mi dalo. Muž existoval. O minútu som s ním bola spojená.
„Ako sa máš?... Máš čo jesť?... Deti ťa boli pozrieť?... Zuzka u teba spí...? No to je výborné...“
Spolu pacientka už takú šancu ako ja nemá. Preto smúti. Vianočná doba jej stratenú lásku tuho pripomína. Depresia, smútok sa preto v nej kopia.
Poobede idem na ďalšie vyšetrenie. Ja chodiaca, samostatná pacientka beriem tentoraz so sebou mláďa po ťažkom neurologickom vyšetrení. Keď sme sa pomotali po chodbách obrovitej budovy a dorazili na odborné vyšetrenie na patričnú ambulanciu, mladá mi skoro skolabovala. Ľahla si na lavicu pred ambulanciou a stenala od bolesti. Rýchlo som klopala na dvere, aby príslušný personál urobil svoje a odbremenil ma od závažia, ktoré mi privádzalo stres a otázku, čo ďalej robiť s bezvládnou kolegyňou. Lekárka ženu chvatne zobrala do ambulancie a vyšetrila. Potom zavolala zdravotníka z nášho oddelenia, na ktoré sme obe patrili. Pacientku s problémami ošetrili a na vozíčku odviezli späť na lôžkovú časť. Keď i mňa očiarka vyšetrila, vrátila som sa medzi ležiacich pacientov. Pristavila som sa u mladej.
„Tak ako?...“
Žienka sa usedavo rozplakala:
„Mám strašne bolesti, cítim únavu... Nik mi neverí, že môžem po takom vyšetrení, aké som mala včera, tak trpieť...“
„Ale veria vám... Nebojte sa... Zajtra to bude lepšie...“ Chlácholila som od bolesti bielu ženu. Pár minút som ju utešovala. Potom som sa opäť vypravila zaľahnúť do svojho brlohu.
Stretla som v predvianočných dňoch zopár ľudí, ktorí mi utkveli natrvalo v pamäti. Rehoľnú sestričku ako rozžiarené slniečko, ktorá v nedeľu ponúkala sviatosť oltárnu na potechu tým, čo veria. Prijala som túto ponuku i ja. Slzy dojatia sa mi vcombáľali do očí, keď som si uvedomila, že Boh prišiel za mnou do mojej samoty v nemocnici. Keď som vyšla o chvíľu k obedu, videla som v miestnosti, ktorá susedila s mojou, sedieť na posteli istej pacientky civilnú sestričku. S milotou a úsmevmi, teplými slovami robila pohodu na izbe trpiacich. Bože, ako sa dá robiť radosť, môže rozdávať teplo iným, ak človek chce a má široké srdce.
Uvedomila som si, keď som schádzala výťahmi na všakovaké vyšetrenia po ambulanciách nemocnice, aký je rozdiel v živote vonku a v živote v nemocnici. Stŕpnuté tváre chorých, rozšírené oči obavou trpiacich, a ako kontrast občas ľahostajná tvár nad nimi, alebo vedľa nich. Môcť tak týmto ľahostajným, bez citu, bez tepla v sebe ľuďom povedať: „Aj vy sa môžete hocikedy, v každej sekunde svojho života ocitnúť v podobnej situácii týchto ubolených. Veď stačí neraz okamih - a všetko je iné... Iné pre vás, pre vašu rodinu, blízkych, blízkeho. Buďme ľuďmi v každej chvíli a chovajme sa tak, aby sme nikdy nemuseli ľutovať to, čo sme neurobili, zle urobili, a čo sme mohli dobrého urobiť. Nielen pre seba a pre svoje zdravie, svoju spokojnosť, ale pre spokojnosť a dobro tých, čo sú od nás závislí, a čo sú, žijú v našom okolí. Náš život môže v každú minútu, sekundu, mihu skončiť.“ Kiež by si to uvedomilo čím viac ľudí. Možno by naše vzťahy vyzerali lepšie. Snažili by sme sa byť dobrí, verní, bez egoizmu, šľachetní. Naši obyvatelia, všetci my by sme sa vzájomne k sebe chovali tak, ako by sme sa vždy mali chovať. Tak, ako by práve okamih, ktorý žijeme, mal byť náš posledný. Veď na druhý svet si so sebou nezoberieme nič. Ani tituly, ani majetok, nič, nič... Len naše dobré skutky, ak sme ich vo svojom živote konali.