Prebleskovali mi hlavou a začali znepokojovať a vystrájať v mojej duši paseku. Všetko - nepríjemné spomienky. Drali sa mi hlavou a prekážali, aby som pokojne využívala momenty prvej jarnej siesty.
Zaspomínala som si: na manželskú krízu, ktorá trvala pomerne dosť dlho a ničila náš spokojný rodinný život. Nebudem rozuzľovať jej príčinu, počiatky, priebeh... Je to naša trinásta komnata, do ktorej človek nevpúšťa iných a neotvára ju pred publikom. Spomenula som si na ňu len preto, že presne v takejto pozícii ako teraz, väzila som pred rokmi. Sedela som v kresle, a tiež nasávala jarné slniečko. Rozbitá, ale zmierená so životom. Ináč sa nedalo. Nemohla som ináč, len sa upokojiť a žiť svoj život na úrovni, charakterne a nedopustiť sa závažnej chyby, aby sa mi neroztrhalo, to pre mňa najdôležitejšie i pre moje deti, rodinné hniezdo.
Čupela som v kresle a čakala príchod manžela. Po nejakej dobe sa otvorili chodbové dvere. Prišiel z roboty. Tichučko vošiel do izby, kde som sedela a zozadu ma objal a bozkal na líce. Stalo sa tak po veľmi dlhom čase. Prebleskol mnou príjemný pocit a srdce mi od radosti zapišťalo. Čo sa deje? Začína odmäk?...
„Ahoj...!“ Zaznelo z pozadia. Predstúpil razom predo mňa a milo sa na mňa pozrel.
„Čo sa deje...?.“ Usmiala som sa mu v ústrety. „Čo je?... Máš nejakú dobrú náladu... Čo si niečo vyhral?...“ Snažila som žartovať. Niečo ohromne potešiteľné vo mne zahrkotalo. Niečo sa s ním deje... Vracia sa?... Ku mne?... K mojej duši, srdcu?...
„Ale čo by sa dialo... Si zlatá, že ma čakáš doma,“ zahuhňal a bral sa do kúpeľne umyť si ruky pred pripraveným obedom o piatej poobede. Vždy jedol, keď sa vrátil z roboty. Nestravoval sa v závodnej jedálni, čakal vždy na moje dobroty, ktoré som mu v ten deň, alebo deň pred tým, nachystala.
Vstala som z kresla a išla za ním, podať mu jedlo. Nadelila som mu do taniera to, čo mával rád a prisadla si k nemu. Bol nejako namäkko a nežnejšie ako inokedy sa na mňa pozeral a občas siahol po mojej ruke. Uvedomila som si, že kríza končí a prebúdza sa u nás nová jar. Uškrnula som sa od ucha k uchu. Šťastná a spokojná... Predsa sa vrátil... Predsa trpezlivosť a odhodlanie odolávať zlu malo účinok, úspech...
Uveličene som otŕčala zvráskavenú tvár žiari slnka a opäť sa usmievala. Začali sa mi poznove množiť myšlienky v rozihraných závitoch mozgu. Napadlo mi: každú prichádzajúcu jar, nesmierne množstvá rokov mi vravieval: „Počúvaj, ako si jarou opeknela!...“ Ako sa voňavo i žiarivo spomína na lásku, nehu... Aj na záchranu dlhoročného manželstva...
