Keď sa tak obraciam za svojím doterajším životom a uvedomujem si svoj terajší, pokojnejší a zdá sa mi, aj trochu bezpečnejší, čo sa týka slobody ducha, život, vlastne si uvedomujem, že môžem sa konečne, slobodne, verejne vyjadriť o všetkom. Nemusím otáčať hlavu či ma niekto nenáležitý nepočuje a poponáhľa sa na miesto zrady. Nemusím krvopotne zvažovať slová, aby som pri svojej výpovedi neublížila sebe aj svojej zraniteľnej pravde, ktorú žijem a vyznávam. Dnes tak konať nemusím. Môžem otvorene vyjadriť to, čo cítim, nad čím uvažujem, čím žijem a čo, samozrejme aj konám.
Keď som vstupovala na internet, keď som konečne pochopila zázrak tohto úžasného vynálezu, chcela do neho vyslať svoje prvé vyznania slova, svoje myšlienky, úvahy, spätila som sa. Zbadala som na ňom v diskusiách, kde si odkladali prispievatelia svoje názory, samé značky. Samé značky. Samé značky. A opäť: samé značky. Tak čo? Mám sa i ja vkradnúť, položiť sa do éteru pod značkou, anonymne, v stáde?... Je to statočné? … Je to správne?... Nie! Veď sme v demokracii... Nie?... Sme konečne v slobode ducha! Máry-nény, tak čo?... Idem pod vlastným menom!... A keď napíšeš hlúposti, keď ťa nepochopia iní, keď... keď... A čo keď?... Tak ťa urazia, tak ťa znosia pod zem.. tak.. tak.. Si zbabelec alebo bojovník? Chceš svoj názor, o ktorom si presvedčená, že je prežitý, zdá sa ti pravdivý a nie zlý – predkladať?... Tak sa ponor do boja s otvorenou hruďou, s otvoreným srdcom a s uvažujúcim umom... Tak do toho!...
Pamätáš si, ako ťa zaujal obrázok čierneho dieťatka-černoška ležiaceho na holej zemi a pri ňom sediaceho hladného supa, ktorý striehol kedy to malé úbohé stvorenie dodýcha, aby sa naň vrhol?... Ako to tebou otriaslo, ako si si ten obraz zachovala v duši, ako si si ten otrasný záber života vystrihla a dala na čelné miesto, aby si si uvedomila – aký je život?...
Pamätáš si Bielikovu fotku, ktorá obletela celý svet, keď sem vpálili vojská varšavskej zmluvy ako zločinci a ukradli aj tej za mak slobody, ktorú sme si získali? Prečo si ju pamätáš ty, aj mnohokrát bezcitný svet? ...
Ten bojovník za pravdu, bezmocný, zúfalý, nešťastný, s holými rukami, ako to už v človekovom živote býva, poukazoval na svoju odhalenú hruď... Už mu v boji zostalo len srdce, chuť a žiadza potreby slobody... fyzickej i duchovnej...
A ja sa mám pri hľadaní pravdy ukrývať pod značkou? Nie!... Bojovník, presvedčený o svojej pravde, statočný, rozmýšľajúci, nie fanatik – ide s otvorenou hruďou za svojím cieľom, s odvahou, so svojou zástavou objektívnej a prežitej Pravdy... Aj keď tí oproti v zákopoch, pred ním, možno budú tiež presvedčení o „svojej“ pravde... Že je množstvo právd v živote?... Tak sa to zdá...
Ale vždy bude jestvovať, pokiaľ svet svetom bude - základná pravda Života... Tú poznáme všetci. Aj tí najväčší zločinci sveta. Dobre každý vieme, kde je a čo je Pravda. Len si ju ukrývame, zahmlievame, len aby sme pre svoj život, ktorý vedieme, v hanbe nezostali.
Bojovník sa v boji cibrí. Ranami, prehrami, chybami. Len tak sa zocelí... Nadobudne pečať skúseného, dobrého vojaka. Nie Švejka, nie dobrého vojaka Švejka... Opravdivého bojovníka!
A tak sa vždy a všade budem podpisovať pod svojím skutočným menom! Napriek všetkému...
