Naordinovala som dedkovi, že na koncert pôjde on, a sám. Ja si zatiaľ od neho oddýchnem, aj od robôt z príprav na sviatky. Máš ho vidieť. Dedko spustil svoju pravidelnú áriu, že tam veru sám ako vždy nepôjde, a že by sa patrilo, aby som si vnuka išla pozrieť a vypočuť aj ja. Zahanbila som sa. A poriadne. Mal tentoraz ozajovitú pravdu. Tak som mu v slabej chvíľke povedala, že teda pôjdem. A tak, keď sa priblížil ten Lukášov parádny deň, vybrala som sa s dedkom na koncertík.
Keď sme prišli do budovy hudobnej školy privítali nás vo dverách tri rozkošné dievčatká s mikulášskymi červenými čiapočkami s bielymi brmbolcami na hlavičkách. Ešte milšie nám podávali do našich z vonkajšieho mrazu zmrznutých rúk program, ktorý sa mal spustiť „čo by dup“. Usadili sme sa vo vianočne vyzdobenej miestnosti, kde sa už nachádzala spústa ľudí v podobe babiek, dedkov, mamiek a sem-tam, čo ma prekvapilo, aj ockov. No tedaáá... Ocinkovia?... Kde sa tu berú?... Pri takýchto príležitostiach prevláda predsa ženské plemeno. Utrhli sa, či čo?... žeby to robila tá tajomná blízkosť Vianoc?... Rozmýšľala som.
Obzerala som sa na všetky strany. V prvých radoch sedeli tí, čo mali účinkovať. Väčšinou drobizg. Sviatočne nahodený. Chlapci v bielych košieľkach s kravatičkami či s mašličkou. Dievočky opäť s mikulášskymi čiapkami. Pani učiteľka-mláďa, krehulinká a priesvitná ako Snehulienka či Šípová Ruženka, tmolila sa medzi nimi. No paráda: akoby im vypadla z očiek. Alebo ako keby im bola vlastná sestrička. Chasa malých sa vážne, duchaplne tvárila. Správala sa napodiv tíško.
Program sa mal začať presne. Aj sa začal. Tesne pred jeho začatím dobehol k nám Lukáš s flautou v rúčkach:
„Ahojte, prišli ste?“ uveličene na nás očil, že sme láskavo dojachali.
Ale v tom mihu sa opätovne vyparil do prvej rady, aby sa nonšalantne a uveličene usadil i tváril. A nehral to, lebo keď program začal, vlastným očiam som neverila, keď som na neho dojato pozerala, ako malý vnímal muziku, čo predvádzali jeho priatelia. Sústredene načúval. Keď prišiel jeho čas, vzal do rúk trúbeľku, stal si vedľa svojej mladučkej učky a spustil za jej sprievodu svoju hudobnú skladbičku. No márnosť! Celkom mu to šlo. Vážna bola jeho tvárička, vážne hral. Dobre mu to dopadlo. Pekný, síce začiatočnícky, ale fajn prednes. Lukáš... Miesto speváka, v ktorého sme dúfali, lebo vie pekne spievať, máme hráča na flautičku. Jemného, citlivého. Nezaprie veru svoj hudobný talent.
Keď prestal vystupovať on, začali a striedali sa iní chlapci a dievčatá. Jasné, predstavovala sa hlavne spústa dievčat. Aj tu chlapcov bolo poriedko. Hanbia sa byť tí mládenci hudobníkmi? Majú iné, všednejšie záujmy ako je hranie na hudobných nástrojoch? Niet talentov? Alebo chuti? Kto to vie, nech odpovie.
Keď hrala na flaute cintľavá, drobučká dievčinka smutnú, ale prekrásnu melódiu, ktorá sa vkrádala až na dno duše návštevníkov tohto vianočného koncertu, naklonila sa ku mne dcéra, mama Lukáša a šepla:
„Tomuto dievčatku nedávno zomrela mamička...“
Ani som nedýchala. Pozerala som sa s pocitom sympatie a súcitu na útlučkú flautistku, ktorá s nevýslovným citom vyludzovala jemné tóny. Keby ju tak počula jej mamina...
Po zemi medzi stoličkami tmolili sa, váľali drobčekovia, súrodenci účinkujúcich. Bolo to zlaté, prirodzené. Takto vospolok, tešiť sa z neďalekého príchodu Vianoc, a takto prevnútorne si ich privolávať. Zahrialo ma čosi pri srdci. S láskou som sa prizerala na tie cudzie, neznáme detváky, ktoré s takou pozornosťou, čo patrila skôr dospelým, hrali koledy, skladby Bacha, Pazoura, Mozarta, Melkoviča, a neviem ešte koho.
Po odznení posledných vzrušivých tónov vychádzali sme z miestnosti hudobnej školy príjemne naladení. Zabudli sme úplne na štabarc v obchodoch, na uliciach, v mysliach ľudí. Tak, toto bola dôstojná príprava - na príchod Toho v Jasličkách.






