A bol to zázrak. Na e-maile bol tieň - fotka Kataríny + Juraja + dva tiene malých detí. Aj tak znelo v odkaze: My a naše tiene...
V momente sa dovtípila. Ale predsa akosi zapochybovala. Žeby krstné detiská?... Nechcelo sa jej veriť tušeniu a domnienke. Zavolala z izby manžela, aby sa išiel pozrieť na tieňovú fotografiu.
„Čo to má byť?... Kto je to?...“ dedkovi nič neskrslo.
„Asi krstné deti...“ šepla, ale pri srdci ju niečo pichlo.
Zamessengerovala dcére:
„Kto sú tie deti?“
„Juraj ti pošle riadny, farebný obrázok, pozri sa...“ stroho odpísala.
Nedočkavo prepínala na mailovú poštu. S manželom za chrbtom. Funel ako zadýchaný koník po cvale a znervózňoval ju. Ale tentoraz ho neodohnala. Vydržala jeho vlhký dych na svojom krku.
„Ahá, aké zlaté detiská... A ten Katkin šťastný výraz...“ zvolala. Nie nadarmo je mama. Došlo jej. „Jakub, vari si neadoptovali...“ nedokončila. Na obrazovke počítača sa objavil farebný obrázok maličkých, milých detí.
„Prosím ťa, čo fantazíruješ? Opýtaj sa telefonicky, čo to znamená a kto to je...“ nedalo už aj dedkovi, hoci ju suchársky uzemňoval.
Podal jej do rúk mobil a nedočkavo nad ňou postával.
„Katka, kto je to?“ dychtivo sa opýtala.
„Naše deti...“ zaznelo ako výbuch.
Rozplakala sa. „Tie sú zlaté...“ zmohla sa iba.
Vtom niekto zazvonil na chodbových dverách. Pobrala sa otvoriť. Milka. Prišla s veľkou nádhernou kyticou čajových ruží. No, nádhera...
„Pre teba, mami...“ podávala jej ich.
Slzy jej opäť vyhŕkli.
„Ako mne... prečo?“ koktala rozrušená z predchádzajúcich slov dcéry a teraz zasa z prekvapenia, z prekrásneho daru od nevesty.
„Len tak... Chcem ti urobiť radosť...“ úplne samozrejme povedala Milka.
„Poď ďalej...“ pozývala ju do izby. K počítaču. Ten nevypnutý vrnel. Dedko pri ňom meravo stál. „Zažili sme šok... ale neviem, či ti to môžem povedať, že aký...“
Milka bola v momente v izbe. Videla svokra so slzami v očiach a ju namäkko, a tiež uslzenú.
„Čo sa deje?“ Milka hneď vypozorovala vzácnu, zvláštnu atmosféru. „Hádam niekto nečaká bábo?... Katka?..“ Aj ona zacítila materské chvenie, predvídanie, znamenie.
„Vieš...“ dedko už chcel prezradiť tajomstvo, ktoré v ich srdciach trčalo ako sladký, ale bolestný mečík.
„Dedko, mlč!... Katka nechcela, aby sme to zatiaľ dali ďalej,“ zahriakla ho. Mrzelo ju, že dobrej neveste nemôže povedať úžasnú vec.
„Však zatelefonuj Kataríne, či môžeme povedať o veci...“ dorážal na jej rozhodovanie muž.
Nevesta nezaváhala. Vzala do rúk telefón a vytočila číslo švagrinej.
„Katka, práve som prišla k vašim... Sú úplne vedľa... Čo sa deje?“ Nevesta ako vždy rozhodná, nedala sa znechutiť, išla do veci prudko a zaujato. Momentík načúvala hlasu v telefóne. „Môžu...“ vydýchla na slová, ktoré Katka sypala do slúchadla.
Boli všetci výsostne rozrušení a rozcitlivení.
Môže vypovedať tajomstvo... Prekvapenie... Zapla znovu poštu, e-mail a ukázala Milke – ich nový prírastok do rodiny. Neveste vhupli slzy do očú.
„Tie sú krásne...“
Pribudli im vnúčence. Černuľky s modrými očkami.
