Uvedomila som si, že mám začať s takým niečím aj ja. Veď je to moja prvá vnučka, ktorá zvládla štúdium. Nakúpila som požívatiny, že teda niečo aj upečiem, nejaké dobroty, aby som zdôraznila veľkú udalosť. Prezrela som si šatník, či mám všetko, aby som aj ja, starká, v hanbe nezostala, keď zasadnem do slávnostnej dvorany univerzity. To isté som vykonala u môjho starkého. Všetko bolo zatiaľ v najlepšom poriadku.
Deň D nastal. Hneď ráno som sa vychystala kúpiť obrovskú kyticu pre moju drahú. Nádherné, vysokánske, slncové gladioly o pár hodín trónili vo vani, vo veľkom hrnci vo vode, aby sa neznehodnotili skôr, ako sa ocitnú v náruči tej, ktorá čakala na nezabudnuteľné momenty .
Už sme rátali hodiny začiatku slávnosti, keď sa ozval telefón.
„Mamiíí...“ ozval sa hlas mojej dcéry.
„No čo je, už sa pomaly chystáme...“
„Mamiíí... promócia nebude...“ hlas v slúchadle sa zlomil a stíchol.
„Čože?“ vyhŕkla som s údesom. „Čo sa stalo... prečo nebude...?“
„Zuzka dostala kiahne...“ už fňukala. „Je infekčná... nemôže ísť...do kolektívu... Aj Samo dostal... Vysypali sa … Chytili to od Lukáša... Ten to mal pred dvomi týždňami... Aj vysokú horúčku majú... Ani oslava nebude poobede...“ sypali sa slová, ktoré boli prerušované odmlkami kvôli slzám.
„No to je teda...“ zaodŕhala som sklamane.
„Čo sa dá robiť... Máme takú smolu...!“
„No... že sa niečo horšieho nestalo...“ upokojovala som nešťastnú maminu.
Vedela som, čo príprava na promóciu vynášala a ako sa ňu celá rodina tešila.
„Dobre, že to takto berieš... beriete... Mala som strach, že vás to zoberie...“ už sa zasa rozplakala.
“Neplač, Janka... sú horšie veci... Chúďa, Zuzka, ako to znáša...?“ vychrlila som opatrne nepríjemnú otázku.
„No, vieš si predstaviť ako... Zle sa cíti...“ hlas sa opäť zlomil.
„No nejako sa s tým zmierte...“ radila som zbytočne.
„Však, áno, mami... Ale...“ nedalo jej hovoriť.
Ešte sme niečo zlomkovito vraveli, potešovali a utešovali sa vzájomne.
Keď som položila telefón na vidlicu, hneď som oznámila svojej polovičke, čo sa prihodilo. Obaja sme sa zbalili, zobrali obrovskú kyticu nachystanú oslávenkyni a náhlili sa k dcére.
Zazvonili sme. Otvoril nám previnilec, ktorý do pohody rodiny priniesol nepodarené kiahne.
„Ahoj, babííík... vitajte!“
Zvítala som sa s dvanásťročným uchom a už aj trielila s manželom do bytu. Narazila som na užialenú dcéru, zaťa. Objali sme sa. Vtlačila som kyticu dcére do rúk.
Z izby zhora hleslo:
„Babinka, dedko!...“
Dolu točitými schodmi v pyžame, pomaly schádzala chorá vnučka. Zišla tri-štyri schody. Potom si na ne sadla, objala nohy a smutne sa na nás dívala. Bez slova.
„Zuzka, to máš smolu...“ úpela som nedôstojne.
Rozhovor sa niesol v znamení rozčarovania i smútku.
Poobede sme na promóciu nastúpili. Rodičia a my, starí rodičia. Vyobliekaní sedeli sme v aule, preplnenej príbuznými i priateľmi promovaných. Načúvali, ako promótor medzi iným spomína našu vnučku, hodnotí jej vynikajúce štúdium, jej zahraničný pobyt a štipendium, odovzdáva cenu dekana fakulty a ospravedlňuje jej neprítomnosť kvôli náhlej chorobe. Do očú sa mi vyrojili mláčky mokroty.
Zuzka mala, aj nemala promóciu. Mala ju mať so svojim drahým naraz. Za študentskú chasu mal prejav vynikajúci študent. Bol to Zuzkin chlapec. Pred týždňom pred promóciou sa zasnúbili. Zlatí, mladí ľudia. Odovzdávali sme kytice a darčeky jej priateľovi. A spoznali tiež, po prvý raz, jeho sympatických rodičov, súrodencov, rodinu.
Promócia bola nezabudnuteľná. Dievčiny a chalani z celého Slovenska, zo všetkých jeho kútov, kráčali si pre diplomy, tešili sa zo svojho životného úspechu. Slovensko obohatili noví magistri umenia Bude rozkvitať aj vďaka nim - do krásy, kultúry? Verím. Veď moja vnučka je kultúrou, umením – plná. A dúfam, predpokladám, že aj všetci absolventi tohto štúdia, jej kolegovia. Nech sa im, nádejným mladým priekopníkom – darí!...
Keď sme po slávnostnej udalosti sedeli v aute s manželom, so zaťom, s dcérou, trochu ešte stále rozčarovaní Zuzkinou absenciou na vlastnej promócii, ticho sa rozvravel zať:
„Dedo, babinka, čo chcete?... Sme zdraví... Máme sa radi... Sme pevná, stabilná rodina. Konečne bývame vo svojom... Podarilo sa nám veľa... Môžeme byť spokojní... Všetci... Pán Boh nás má rád a pomáha nám.. Čo ešte chceme?... Zuzka sa s dnešným dňom vyporiada... aj tak je šťastná... Teda?... Naučilo nás to všetko opäť – pokore!“
Pohladila som zaťa po ruke a prikývla. Čo ešte vlastne chceme? Nie módne kreácie šiat sú to najdôležitejšie na promócii. Aj keď to patrí k nej. Ani nakoniec, sama prítomnosť na nej, aj keď by mala byť samozrejmá. To najdôležitejšie je radosť z dokončenia štúdia a vedomie, že človek je na niečo súci, že vie, že už niečo vie a dokáže!
