Dedko i ja sme sa zhrozili, keď sme si predstavili našich mestských mládežníkov ako upaľujú po spálených pahorkoch, úbočiach, cestách a necestách Španielska. Pred našim zrakom sa objavilo a vyvŕbilo množstvo možných i nemožných zradných situácií, problémov, do ktorých sa môže dostať naša chasa. Veď to je známe, starí sa všetkého obávajú a mladí sa hrnú do všetkého hlava-nehlava. Aj my sme boli mladí a robili sme i my to, čo naši pokrvní potomci, objavujúci nový svet a chvályhodné zážitky. Keď nadišiel čas štartu na posvätné miesto, dvaja pútnici sa prišli s nami rozlúčiť. Dostali na čelá krížik, na líce bozk, horúce objatia a kopu užitočných aj neužitočných rád, od akože skúsených starúškov. Porúčali sa a vyleteli do sveta.
Po ich odchode, sporadicky nám zatrilkoval mobil. Objavila sa na ňom esemeska z večera, rána, či z poobedňajšej prestávky v tieni stromov počas horúčav, od odvážnych pútnikov. A potom sa spriadali starecké myšlienky o otlakoch na nohách mladých, nevyspania sa, a maličkej nedôvery v možnosť, aby mešťania zdolali tie stovky kilometrov peši, s batožiskami na chrbtoch. Ale čo mladí neprekonajú, keď chcú, a ťahá ich k cieľu nádherná túžba srdca?
Prešiel skoro mesiac. Vtedy zadrnčal opäť na mobile radostný, žiarivý odkaz: SME V CIELI! My aj rodičia sme vydýchli slasťou, lebo sme vedeli, že i tam, ďaleko v horúcej zemi Španielska sa uľavilo aj pútnikom, čo si už dozaista necítili ani ruky ani nohy.
Keď sa obaja veselí, zdraví, ale neuveriteľne šťastní zo zážitkov nového, nepoznaného objavovania čohosi nad pochop rozumu, vrátili od hrobu svätého Jakuba, došuchotali sa zaraz k nám. Bol to nečakaný zážitok aj pre nás, ktorí sme sa do Santiaga nikdy nemohli dostať, pre komunistické bašovanie cez našu mladosť, v ktorej možno i my by sme dostali ten skvelý nápad: putovať tam, kam putuje toľko človiečikov, aby nazbieralo, načerpalo novú silu i odvahu na bitku života v zakadenom a občas šedivom svete.
Zuzanka otvorila prinesený notebook a už aj predvádzala nahraté prežívanie svojej púte...
Nádherná scenéria pri putovaní. Dokonca, zvuky žblnkotajúceho horského potôčika. Hory, doliny, nížiny, cesty Španielska. Chlapci, dievčatá pri pešej púti, alebo odpočívajúci naozaj s mozoľmi, vyčerpaní, hladní. Potom zasa papkajúci, zabávajúci sa a preradostní z očakávania čohosi nevypovedateľného. A napokon ešte k tomu všetkému slovný doprovod, raz Zuzkin a inokedy Jakubov. Nakoniec podarovanie – nám starúchom – morskej ulity na červenej nitke s červeným krížikom, nakresleným v strede, ktorý nosil na krku každý pútnik do Santiaga de Compostela.
Zuzkine otázky: “Tak, čo poviete?... Však je to nádhera?...“ vytryskovali z jej nadšeného vnútra. „Pozrite ten chrám... ten oltár... ten hrob svätého Jakuba...“ Nadšenie nemalo konca. Neutíchalo.
Keď sa k slovu dostal Jakub s dedkom sme onemeli. Chalan, ktorý by inokedy mal celkom iné záujmy, zábavky, s rozochvením vytrvalo rozprával o zážitkoch, ktoré do seba absorboval, keď sám sedel pred oltárom pri hrobe svätého Jakuba, kde bol osamotený kňaz, ktorý len pre Jakubka celebroval svätú omšu, lebo nikoho iného v tom čase na tom posvätnom mieste nebolo. Nevidela som v očiach Jakubka dlhé roky slzy. Keď to rozprával, mal oči nimi zaliate. O chvíľočku aj my. Dojatie bolo obrovské.
„Babi, akoby mi svätý Jakub poskytol, len pre mňa samého, duchovný zážitok svätej omše pri jeho hrobe... Počuješ, babi?!...“ rozohňoval sa nadmieru pohnutý, dospelý vnuk.
Zlaté vnúčence: zlatý Jakub, zlatá Zuzka... Treba vás obdivovať, kam ste speli s toľkou chuťou, energiou – autobusom, vlakom, lietadlom, pešky – cestami, ešte toľkým Slovákom nepoznaným, malebným Španielskom, až k svätému miestu. Keď idem teraz večer spať, pred očami vidím visieť mušľu srdcovitého tvaru s červeným krížikom v strede, ktorú mi darovali ako pamiatku na púť k svätému Jakubovi, moji drahí vnuci. A ja šepkám každý večer, práve k tomuto patrónovi môjho najstaršieho vnuka prosbu, aby ho po celý život ochraňoval, bol mu vzorom a držal ho na správnej životnej púti, ako kedysi v roku 2007 v jedno bežné, sparné leto.
