Stačí však občasné pozabudnutie sa, alebo niekto, kto kradmou rukou siahne neúmyselne na jazvu rany v duši a obal okolo zranenia sa odlúpi. Niekedy iba kúsoček z neho, niekedy naraz spadne celý a z vnútra sa vyleje to, čo kvári osobu, čo to nezhojenie rany v sebe dusí, nosí, prekrýva, fačuje, fúka si ho.
Preleteli vianočné sviatky. Sviatky rodiny. Je to doba, kedy sa sedí väčšinou pri rodinnom stole. Zíde sa celá família. Ešte aj tí, čo počas roka na seba zazerali, mali k sebe priďaleko, alebo chceli od rodiny z rozličných dôvodov odskočiť. Nakoniec, poväčšine chtiac-nechtiac, stretnú sa sa pri stole s vianočným obrusom, jedlom, sviečkou, náhlym stíšením sa aj toho najhoršieho krikľúňa, nepodarenca, klamára, neverníka. Je Štedrý večer – ticho, pokoj, akože pohoda.
Napadli mi tieto myšlienky, keď leteli Vianoce, keď dlhšie trvá vianočné obdobie, ktoré človeka zmäkčuje, spokojňuje, stíšuje, robí schopnejším akosi odpúšťať, pomeriť sa. Sedela som pri štedrovečernom stole a rozmýšľala nad spústou rozbitých, zničených, rozhádaných, rozídených, zhumpľovaných rodín, ktorých je na Slovensku i na celom svete - neúrekom.
A naraz som sa pri uvažovaní ocitla v prítmi nemocničnej izby, v noci, keď som ležala na bielej posteli medzi ženami staršími i mladšími.V nočných hodinách, keď stres z vyšetrovania a z bolesti, z infúzií a kadečoho iného ochabol, otvárali sa srdcia spolupacientiek. Škrupiny okolo zranení sa narúšali, opadávali, alebo sa celkom odštiepili a naraz v strede izby bola počuť spoveď ženy, plač ženy, bolesť ženy, utrpenie ženy.
A tak sa neznáma žena žalovala cudzej žene, ktorú možno po odchode z nemocnice nikdy viac neuvidí a predpokladá, že jej otvárenie duše zostane navždy utajené, akoby sa vypovedalo do bútľavej vŕby niekde pri tečúcej hlbokej rieke.
Tak sa naraz dozvedáte, ako manžel zomrel na infarkt a žena sa z jeho pozostalosti, ktorú dáva do poriadku dozvie, že žil i s druhou ženou, s ktorou má dokonca dieťa. Druhá zasa v pozostalosti po smrti manžela nájde medzi jeho úradnými listinami vyplnenú žiadosť o rozvod, ktorú nepodal, ale mal pripravenú niekoľko mesiacov a nestačil ju podať tam, kam vari chcel. Iná po smrti manžela nachádza svedectvo nevery manžela zo zamilovaných listov. Atď., atď. Niekedy sa tie historky ani nechcú uveriť. Ale trýznivý, neraz zúfalý plač starnúcich, starých aj mladých žien, je hrozný. Potom sa ani nečudujete, že tie ženy sú na tom po internej stránke také choré. Tá utlmená, uschovaná rana mučí, gniavi a ničí.
Keď prechádzam po uliciach a vidím zamračené, ustarané tváre mužov i žien, rozmýšľam nad nimi: koľkí sú zranení neverou, podvodom, neláskou, zlobou, ba až nenávisťou?… Partner sa vyhovára na koniec lásky, na novú zamilovanosť, na vášeň, na nárok slobody v láske… Málokto si uvedomuje, že kedysi sľuboval, prisahal nekonečnú lásku po hrob. Niekedy si myslím, že stačí, stačilo by, aby človek, keď stretne príťažlivého muža, ženu, udržal si pri nich odstup na tri kroky. Vtedy sa nemôže prihodiť žiadna katastrofa, aby sme ničili kvôli vlastnému „šťastíčku“ šťastie a pokoj svojho partnera, manžela, detí. Nerozbíjajme si svoje rodiny. Je to to jediné, čo na tomto svete stojí za to… Mala by byť pre nás rodina drahá a ako soľ nad zlato.
„Tento text venujem všetkým, ktorí sa v tomto roku rozhodli z Lásky všeličo pre toho druhého odtrpieť…“
/Slovo brata Filipa - z .týždňa 51/52/
