„Čo tu tak skoro ráno sedíš?“ opýtala sa.
„Čakám Paľka od vašich susedovcov... ešte spí.“
„A mamu máš kde?“
„Išla do roboty. Už o šiestej...“
„A čo ty ešte tiež nebuváš?“
„Mama ma poslala von...“
„A kedy sa vráti?“
„O piatej,“ preriekol žiaľne.
„A čo dovtedy ješ? Kto ti dá...?“
„Počkám, až keď mama príde.“
„O piatej?... A čo obeduješ?“
„Nič... alebo rohlík si zoberiem.“
„Nič?... rohlík?... Choď teraz von, tam je slniečko... Schodisko je ešte teraz zrána studené,“ zmenila tému rozhovoru.
„Veď idem, len ten Paľo, keby už vstal. Čo tak dlho spí?“
„Ty si tiež prvák?“
„Áno, ale po lete už idem do druhej...“
„Ahá...“ otvárala výťah, práve dorazil na poschodie.“Ideš so mnou?...“
„Idem...“
Výťah sa pohol dolu, pomaly bzukotal. Dívala sa na malé chlapča, dohola vystrihané, s neveselou tváričkou. Stálo v kúte vŕzgavého výťahu a mlčalo. Bolo ako psíča, prítulné, odovzdané a vďačné za každé slovo, jediný pohľad.
Vystúpili spoločne: cudzia žena a on – osamotený.
Ach, prázdniny... Ach, mamy...
