Ráno mama s otcom odišli do práce a on zostal sám: chorý, v pyžamke a s okáľmi roztvorenými úzkosťou. Mama ten výraz očiek nezbadala?... Ešte mu zneli v uškách jej slová: „Však si veľký, vydržíš aj sám, kým sa vrátime...“
A teraz len tak, v prepotenom odeve vyšmykol sa z postieľky a vykúkal z okna s noštekom pritlačeným na skle.
Aha, tam ide akási teta s drobčekom za rúčku. Malinký cupitá. Teta ho vezme na ruky. Malý ju tuho chytá za krk. Asi sa majú radi... Teta s drobcom sa strácajú z dohľadu. Chvíľu ho nič nezaujme. Potom vidí inú tetu, ako ide s iným chlapčekom. Tentoraz táto teta tohto chlapca za ruku nedrží. Chlapček z ulice zbadá opustenú motorku. A už na nej sedí. Chlapec za oknom začuje prenikavý krik: “Ideš stade dolu?... Zrútiš ju!.. Pritlačí ťa!...“ Chlapča zoskočí z motorky ako pošibané a už beží pred tetou. Teta nestačí za ním, lapá dych.
Chlapčiatko v pyžamke s noštekom na skle zosmutnieva. Mráčik zármutku nie a nie odplávať z tváričky. Schádza zo stoličky, pritisnutej k oknu, kladie stoličku nazad k stolu a pomalým krôčkom sa šúcha k už vychladnutej postieľke. Nadvihne perinku a smutno, presmutno do nej vhupne...
