“Aha, bažant!“ sŕkla som. „Dávaj pozor, oco, nezraz ho!“
Manžel nestačil ani odpovedať, keď sme sa priblížili ku krásnemu sivému holubovi, ktorý stál v strede asfaltky, akoby vrastený do zeme. Splýval s ňou. Muž vytočil auto, aby ho nezabil. Chcel pokračovať v ceste, keď sa deti vzadu rozkričali.
„Dedko, zastav, ten holúbok tam ešte stojí...! Vráťme sa pozrieť, čo mu je!“
Čosi ma pri srdci pichlo, lebo i mňa ten obraz holubej sochy, bez pohybu pred autom, zarážal.
„Oco, obráť!“ hlesla som.
Muž auto otočil. Prešli sme už riadny kus cesty. Vracali sme sa späť. Oproti nám išla Škodovka. Videli sme, ako sa čudu na ceste príkro vyhla. Blížili sme sa k holubovi. Ešte nepohnute stál a díval sa nám meravo oproti. Bol to desivý pohľad. Čakal, že ho zrazíme? Chcel to? V živote som sa nestretla s niečím podobným. Ten stoický pokoj...
Muž zastal s autom v strede vozovky. Pred nešťastníkom. Našťastie nič oproti, ani za ním nešlo. Pustil hrčavo motor a zatrúbil. Holub sa spočiatku nepohol. Muž zopakoval rachot. Až vtedy sa holub rozkýval a na jednej nôžke s padajúcim krídlom vliekol sa o kúsok ďalej. Muž pomaly, opatrne pomkol auto. Holúbok šuchtal do priekopy a potom do rozkokošeného, rozľahlého kukuričia, ktoré sa povedľa kyvotalo v slabom vetríku. Začal niečo ďobať zo zeme. Prebudil sa v ňom pud sebazáchovy.
Deti začali fňukať.
„Chudáčik, zrazilo ho auto. Zlomilo mu krídelko.“
Muž sa otočil ku mne. Ozval sa: „Mám mu pomôcť, aby sa netrápil...?“ vydýchol.
Deti sa rozplakali, že nie.
Mrnkla som realistovi aj ja, že nie. Mlčky som sledovala pohľadom holuba, ktorý sa vrávoravo vnáral do rozkláteného kukuričniska a mizol.
