„Fajn!“ vydral sa hlboký výdych úľavy z detských pľúc. Chlapča sa rozbehlo ku skrini, kde mala rodina uložené najlákavejšie bohatstvo, a už sa hrabal drobnými prstíkmi v škatuliach s klincami, s kladivom, kliešťami.
„Preboha, a načo ti budú klince? Vari len nebudeš stĺkať šarkana?“ hundrala mater, ale vzápätí si uvedomila, že chlapča napodobňuje otca, ktorý keď robil v byte čo len najmenšiu opravu, musel mať okolo seba všetok svoj pracovný „vercajg“. Usmiala sa a občas sa pozrela na osemročného mládenca, čo čosi kutil, strihal, lepil, primeriaval.
Ubiehal čas. Hodina. Ba i dve. Matka netrpezlivo dokončievala robotu v izbe. Čakala, kedy špunt z kuchyne konečne vypadne.
„No, bude to?“ zavolala naňho cez dvere.
„Áno, mama! Už! Ešte jednu špajľu pripevním!...“ odpovedal jej vzrušený hlások.
„Len, aby ti lietal!“ zapochybovala matka.
„A prečo by nelietal?“ hlások sa akosi zachvel.
O chvíľu sa z kuchyne ozvalo víťazoslávne: „ Už je hotový, mama!“ Mať sa zamrvila nad šitím, uškrnula sa a vošla do kuchyne.
„Ukáž ten zázrak?!“ Pristúpila k synčekovi, čo sa krčil nad stolíkom. Všade naokolo bol samý strihanec, samý zdrap: tu zlomená špajľa, tu kus lepenky či papiera.
„No dívaj...!“ hrdo ukazoval chlapček polepeného, výslovne pozliepaného šarkana.
„No utekaj s ním von, nech vidíme, ako lieta!“ potmehúdsky mu ukázala rukou dvere.
„A upraceš to tu?“ zažobronil.
„Výnimočne!... Bež už!“
Ani sa nenazdala, už počula spoza okna divo vykrikovať:
„Mamiííí... mamiííí... letí... letiííí...!“
Pristúpila k oknu, vyklonila sa: malé chlapča sa cvalom hnalo cez chodník. V ruke držalo cverničku zo svojho výtvoru. Šarkan poletoval hore-dolu za ním.
„Mamiíí... pekne letiííí... dobrý je... však, mami?!“ udychčaný hlások vrnel, chvel sa, zdýmal sa a dorážal až k mamkinmu srdcu.
Usmievala sa: „No fajn! Ale už musím ísť robiť! A nebehaj! Udýchaš sa!“
Prešla hodina. Žena i zabudla, že syn pred domom behá so svojím prvučičkým šarkanom, šťastný a rozdivený. Prenikavý cengot zvonca ju vystrašil. Zvedavo, podráždene išla otvoriť.
„No?!...“ chcela čosi povedať v presvedčení, že predo dverami stojí jej ratolesť. Prekvapene sa zadívala na rákoš dievčatiek, ktorý stál pred dverami. „Čože je?... Čo sa stalo?“ Už so strachom, s akýmsi neblahým tušením sa opýtala.
„Teta, váš Peter kopal Hanku do nohy! Skoro jej ju prerazil!“ ťahavo, dievčensky milo, ale žalobnícky znel hlások Peťovej kámošky.
„Čože? A prečo? Ukáž...?“
„Pre nič za nič... Trošku mu Hanka pristúpila šarkana... Pozrite sa tu... !“ krátkym prstíkom nadvihla priateľke sukienku a ukázala na červený fliačik na jej stehienku.
„Ahááá!...“ s účasťou, ale i s hrozením zaahkala žena. „Nože, zavolajte mi toho nezbedníka! Ja mu dám!“
Dievčatá sa hrnuli dolu schodmi. Počula ich výkriky:
„Peťo, máš ísť domov! Peťoóó...!“
Dlho nechodil. Dlho. Potom prišiel: so strachom. Bez šarkana.
„Čo si to vykonal?... Ako môžeš dievčatá kopať?... Kde si sa to naučil?“ chytila ho za ruku, obrátila tváričkou k sebe, zohla sa a vyťala mu poriadne dve na zadok.
Chlapča sa žalostne rozplakalo: „Mama... mamička... Hana mi pristúpila šarkana. Roztrhala mi ho. Taká baba... taká... taká... Roztrhala mi ho...“
„Ale či sa to patrí, aby chlapec kopal dievča? Aký si ty rytier a gavalier? A či ti to chcela? Bola to len náhoda, nemohla za to predsa.“
Plakal, ale už neprotestoval.
„Vstaň, umy sa a choď za Hankou! Podáš jej ruku a povieš: -Prepáč mi to, už ti to nikdy nespravím!“
Vstal. Umyl sa. Pri dverách trochu zaváhal a povedal:
„Stačí, keď jej poviem: - Prepáč! Ruku jej nedám.“
„Všetko! Ako som kázala!“
Sklonil hlavu. Vyšiel von. Ukradomky vyzrela spoza záclony. Išiel za Hankou. Stal si tesne k nej. Až hore začula, ako nahlas povedal: „Prepáč!“ Zvrtol sa a už bežal hore nazad. Zazvonil.
Otvorila: „ No čo je?...“
Previnilecky stál vo dverách: „Mami, mamička... môžem si spraviť nového šarkana?“
