Mnohí z nich si spytujú svedomie, kto mal väčšiu vinu, alebo úplnú vinu, kto bol z dvojice na príčine rozpadu ich rodiny. Nie sú to tie najmilšie rozjímania. Je to iba utrpenie, slzy, nepokoj...
Po skúsenostiach s nešťastníkmi, pri ich pretrpkých zastaveniach na Krížových cestách, začali sme teda s priateľmi pretriasať význam slovíčka „odpustenie“. Možnože by množstvo manželstiev vydržalo, keby sa toto slovko bralo vážne a sa aj uskutočňovalo. Ale kto dokáže vystrieť ruku k tomu druhému a vysloviť mnoho ráz tak očakávane slovo: „Prepáč!“? A kto dokáže dnes tú podávanú ruku prijať a vyrieknuť slová odpustenia?... Dnes je tendencia po urážke, kopanci, podraze, ublížení, vrátiť ich dvojnásobne i silnejšie. Oko za oko, zub za zub!... Pomsta je sladká! Presne, ako malé deti, ktoré nie sú nikým vychovávané...
Len sa pozrite na deti. Keď sa pobijú, ak sú v rukách a v náručí dobrých rodičov, súrodenci a kamaráti sa po vzájomnej bitke, hneve, hašterení, o chvíľu spolu opäť hrajú, smejú, šantia. Akoby sa nič neudialo medzi nimi. Prečo je to tak?... Lebo nemajú zatvrdnuté srdcia zlobou? Nemajú ich zašpinené zlom?
Už som sa raz vo svojom článku zmienila o zážitku s vnukom.
Prišla som k nim na návštevu. Pod bránou domu som v kútiku uvidela utiahnutého Jakuba. Plakal. Tváričku mal stiahnutú v nepeknom kŕči.
„Čo je, Jakubko, niečo si vyviedol?“ zhrozene som sa opýtala. „Bojíš sa ísť domov...?“
Chlapča sa usedavo rozvzlykalo a prerývane ševelilo: „Ale nie, babi...! Miloš ma udrel... a ja
som mu to nemohol vrátiť, lebo on je malý, o hlavu menší...“
Dojala ma rytierskosť chalana k svojmu menšiemu kamarátovi, ktorý bol napokon rovnako starý ako on. Urobil by tak dospelák, keby ho „napadol“ menší, slabší?... Iste nie! Vrátil by mu to aj s úrokmi... O niekoľko dní sa znova hral s Milošom, jedna radosť.
Keď si dokážu odpustiť deti a aj starci, starci, ktorí odčítavajú svoje konečné dni života, odpúšťajú, rovnajú si resty s nepriateľmi, zmierujú sa so všetkými, prečo to nedokážu mladší vekom?... Nezatvrdzujeme si zbytočne svoje srdcia?... Nezmierujeme sa! Zdá sa nám to ľahšie. Len si nikto z nás neuvedomuje, že neodpustením druhému pletieme bič na svoje duše. Tvrdneme!... Stávajú sa z nás cynici, ktorí na všetko majú svoj tvrdý recept. Nevieme tolerovať druhému ani bežné chybičky a pri možnej nepríjemnej maličkosti, ublíženia nám, utekáme na hony od dotyčného, ktorý to spôsobil, s príslušným neláskavým slovným balastom.
A tak je to aj v manželstvách. Pre malé neprístojnosti, ktoré sa neodpustia, narastajú ich haldy, ktoré spôsobujú v manželstve hnilobný rozklad. Žiadny zmier. Žiadne podanie si ruky. Žiadny pardon... Bežíme ihneď do lepšieho, pokojnejšieho, navonok čarovnejšieho. A mnohokrát prichádzame, vhodíme sa, do takého istého, možno ešte horšieho, ako sme mali. Sú aj výnimky pri takomto kroku. Nájde sa akoby zlato. Diamant. Ale to je rarita!...
Akoby už dnes neexistoval pojem obeta, tolerancia, prepáčenie. Kto z koho!... Utiecť z boja je príjemné. Len množstvo tých, čo nevedia odpúšťať, nepokojne spáva a má nepokoj v duši.
Nič nie je lepšie, ako rozťať železnú reťaz neodpustenia okolo svojho srdca, ktorá škrtí, zviera. Keď ju rozčesneme, niet väčšej spokojnosti pod slnkom, ako nemať niekde hnevníka. Človeka, ktorému sme, ak prosil o odpustenie, podali ruku, alebo sme pred ním nezabuchli dvere. Mali by sme mať svoje srdce i dvere vždy dokorán! Pre druhých... Aj pre tých, ktorí nám ublížili. Bolo by na svete lepšie, krajšie, slnečnejšie.
Vykričali sa nespočetné vyjadrenia o odpúšťaní... Chcela som o ňom prispieť svojou troškou do mlyna, ktorý melie čierne viny a zomieľa ich na biele páperie odpustenia...
