Konečne niečo riadnej kritiky do vládnutia našich neohrozených, ktorí už dávno prestali brať ohľad na tých, čo ich volili s nádejou, že budú slúžiť im a nie svojim vreckám a svojej pahltnosti, a ktorí od vznešených, overených životom hodnôt skĺzli do odporného materializmu a vydridušstva na úkor svojich občanov a vôbec etiky.
Keď po svätej omši predstúpil pred národ náš prezident, ktorý v normálnych dňoch nosí červenú kravatu a hrkúta si s ľavicovou stranou a začal pred zhrčeným davom vravieť čosi o dobre, Bohu, cirkvi, pravde, hodnotách a podobných úžasných veciach, zamrela mi duša. Keby tak na jeho mieste stál prezident, ktorému by človek mohol veriť, že to, čo hovorí nie sú len mŕtve hlušiny, ale prežité a žité myšlienky, slová, bolo by to niečo úžasné. Smutno mi zostalo na duši. S rozčarovaním som si uvedomila, že si nepamätám prezidenta za svojho života, že by som mohla o ňom povedať: „Toto je ten môj, ktorého si zo srdca a z celej duše vážim a som rada, že prezidentom je!“
A tak som si pustila ČT a pozerala oslavy a slávenie solúnskych bratov na moravskom Velehrade. Ukazovali dokumenty z púte na Velehrade počas načechraných ľudovo-demokratických dní. Aj tú, na ktorej vypískali komunistického súdruha, ministra kultúry, ktorý chcel zo sviatku svätcov urobiť manifestáciu socialistického spôsobu života a poriadku. Bratia Česi mi zabrnkali na city. Spokojnosť mi naplnila dušu. Aspoň na Morave to bolo pravdivé, nenafúkané prázdnym slávením. Žiadne neúprimné suché frázy, bohvie kým spísané a iba reprodukované hlasnou trúbou.
Keď som sa započúvala do nádhernej piesne „Zachovaj nám dedičstvo otcov, Pane!“ cítila som sa šťastná. Dojatá som si uvedomila, že nám svätí Cyril a Metod naozaj priniesli a utvrdili to najkrajšie, čo mohli: vieru v Toho Najvyššieho a hodnoty, pre ktoré je hodno žiť i umierať.
