Slečinka

Aj Terezka-víchrik, keď u nás zadul, celý byt bol hore nohami. Nebolo kútika kde by nenazrela, nebolo miestočka, kde by nevopchala svoje zvedavé prstíky a nebolo skrinky a šuplíka, kde by jej prezieravé, zvedavé očká nenakukli. Odchádzala odo mňa rozihraná, vysmiata a spokojná. Samozrejme, že vždy s čokoládou v ruke na šťastnú cestu domov. To bolo vtedy ešte drobné dievčatko, ktoré pozeralo v telke rozprávočky, počúvalo na slovo, niekedy aj nie, ak do nej vliezol čertík.
Dnes mi dcéra priviedla slečinku. Nemohla ísť do školy, a tak ju mamka pred robotou prisunula ku mne. Hneď vo dverách ma premerala čiernymi okáľmi, ktoré ma prenikli od hlavy po päty. Ticho sa vyzliekla, objala a bozkala mamku na rozlúčku, usmiala sa na mňa i na ňu a mazala do izby s bábikou v ruke. Doniesla si ju z domova.
Keď sa dvere na byte zavreli a po jej mamine nezostalo ani stopy, vošla som k nej do izby, kde už sedela a čosi-kamsi česala vlásky bábe s hrebeňom, ktorý mala pripravený vo svojom malom pestro sfarbenom prinesenom ruksačiku.
Potom som si trošku s ňou podebatovala, povypytovala na to i ono a zamierila do kuchyne variť obed. O chvíľu som ani nevedela, že mám v byte návštevníka. Bola tíško. Hrala sa. Chvíľu kreslila, chvíľu čítala, chvíľu vyrovnávala na bábike šaty. Keď už toho mala dosť, zvrtla sa a vbehla do izby s televízorom. Zapla si ho.
Vyšla som z kuchyne, aby som prekontrolovala môjho malého hosťa, čo to vlastne pozerá.
Terezka sedela pohodlne v kresle a sledovala akýsi film pre tínedžerov. Prekvapene som na ňu chvíľu hľadela a potom výstražne vyriekla: „Terezka, povedala som, že budeš pozerať len rozprávočky. Neviem, čo ti mamina doma dovolí pozerať. Ako vidím, ten film je pre tínedžera a ty si ním ešte nie... Prosím, prehoď si to na rozprávky. Však ich máš rada, nie?..."
Terezka chvíľu vypliešťala na mňa nechápavé očká a potom ticho vyhŕkla: „Mám rada..." Ani o slovíčko viac nevyšlo z jej úst.
Pohladila som vnučku po ramienku a vybrala som sa pre ňu dovárať parádny obed.
Sedela pred televíziou ticho. Zvuk som z izby žiaden nepočula. Nedalo mi. Podchvíľou som vošla opäť do izby, „na kontrolu", čo slečinka pozerá... Samozrejme, na obrazovke bežal film pre tínedžerov.
„Terezka, neposlúchla si... Pozeraj len rozprávky!... Už sa budem na teba hnevať, počuješ...?"
Terezka sedela ako pripečená v skrčeneckej polohe v kresle. „Uhm..." zasa vyriekla stručne a jasne a prepla kanál. Z obrazovky sa vykľul srnček so zajacom.
Spokojne som vyšla z izby do kuchyne voňavej od rezňov, čo sa smažili. Pri obede sme sa chichotavo porozprávali, povypytovala som sa na možné i nemožné. Čas utekal. Poobede pre ňu prišla mama zo zamestnania. Povedala som jej o prepínacích ťahoch slečinky.
„Prosím ťa, mami, kde žiješ, ona už pozerá doma iné veci... Pre tínedžerov..."
„Čože?... A ja som jej v tom bránila..."
„A nič ti nepovedala?..."
„Nič. Len sa na mňa tak divno pozrela a poslúchla. Na druhý krát... Prepla a pozerala rozprávky."
Dcéra sa zasmiala. „No doma by ticho nebola. To si píš...! Rázne by si vybojovala so mnou nie rozprávku na pozeranie, ale čosi úplne iné... Máš rešpekt..."
„No veď, zabúdam, že z dieťatka vyrástla slečna..."