Necítim sa byť ani Savonarolom, lebo nemám jeho povahu, nie som slávnym rétorom ako býval on, ani Jánom Krstiteľom, hlasom volajúcim na púšti, lebo som nie svätcom, som len obyčajným človekom, ktorý si uvedomuje, že naše slávne občianstvo šmýka sa po naklonenej rovine čudného myslenia, správania sa do riadne hlbokej jamy bezbrehého života.
Pozerala som sa do Slovníka slovenského jazyka, ktorý vydalo Vydavateľstvo SAV, čo znamená slovo „morálka“ /mravnosť, čestnosť, svedomitosť v dodržiavaní povinností a záväzkov/. Čo znamená „morálny“ / týkajúci sa mravov/. Čo je to „moralita“ /mravnosť, morálnosť/. Kto je „moralizátor“ /kto rád moralizuje, mravokársky/. Čo znamená „moralizovať /pejor. posudzovať z hľadiska prísnej al. premrštenej morálky/. Tak a už sme doma: moralizovať znamená - pejoratívne – posudzovať...
Svojho času sa začalo brojiť proti presile citu. Bolo beda tomu, čo by ho bol prejavil v hocičom. Bolo treba byť tvrdý. Nebyť senzibilný. Žiadne slzy. Žiadna hurónsky prejavená radosť. Človek mal byť chladný a mrazivý ako ľadovec. Mal byť stručný, rozumný ako robot. To sa začalo presadzovať. Aj dnes je to „in“. Dnes sa k zabíjaniu citu pridáva ešte potláčanie kritiky, ktorú väčšinoví dobroprajníci nazývajú moralizovaním. Teda žiadna kritika.
Tak rodič nesmie upozorniť dieťa, že robí zle, nesmie mu dať po zadku, ak nič iného nepomáha. Tak novinár, ktorý odhalil neprávosť, krádež, únos, vraždu je nazvaný idiotom, a keď kritizuje tak vlastne moralizuje. Keď duchovný svojmu zverencovi odporúča obetu, sebazaprenie, aby sa polepšil, aby duchovne rástol, je moralizátorom. Keď učiteľ dohovorí, a povie nezbedným lotrom-žiakom, že sú nevychovaní, tak moralizuje. Mohli by sme „moralizovanie“ vsunúť do úst mnohým iným profesiám, osobám: šéfom, lekárom, a iným, ktorí nepatričné chovanie niekoho a niečoho kritizujú...
Keď sme vyčítali prebytok či náznak citu, stavali proti nemu hrádzu chladu, začali z nás vyrastať ľahostajní človiečikovia k ostatným našim spolupútnikom životom. Keď začíname brániť „moralizovaniu“, kritike zlých rečí, skutkov, vyrábame v človiečikoch vákuum bahna, špinavosti, podlosti, a neviem ešte, akých nerestí, odporných vlastností, ktorými zamorujeme svet.
Keď niekto zvolá, že okolie sa chová bezbrehovo, že by sa mala zachovávať elementárna slušnosť, etika, tak je červeným súknom pre mnohých. Patrične mu to dajú cítiť. Ale keď sa nik z nás nebude ozývať proti nezodpovednosti, bezbrehovosti v našom konaní, proti vulgárnosti, nemorálnosti nášho života, kam dospejeme?
A tak „stará moralistická fuchtľa“ si bude ďalej čítať Milana Rúfusa a jeho riadky z eseje:
„Kto je to človek? Inteligentný živočích, ktorý používa svoj mozog, tak ako používa vlk tesáky, zajac behy, tchor zápach, jastrab zobák a pazúry? Používa ho len v službách tej ohromnej zažívacej trubice, živočíšne do nej vrhajúc nové a nové sústa, až je nakoniec sám rovnako živočíšne pohltený ako sústo? Ak je viac ako živočích, o čo je teda viac? Čím? Je viac iba o tú naliehavú otázku, na ktorú si nikdy nebude vedieť odpovedať?“...
Alebo si bude šepkať s Paulom Johnsonom: „ Ve všech spoločenských vrstvách vede vzrustání materialismu k odporné morální špíně, z níž je člověku nanic a která devastuje slušnost a ničí radost a štěstí.“
Alebo bude dumať s F. X. Šaldom: „Na javisku jednotlivých etáp človečích dejín konajú vedľa seba a podľa svojho dobové „loutky“ i „dělníci boží“. Tí prví ako hrmotný, no svojím spôsobom tiež nevyhnutný symbol pominuteľného v čase a tí druhí nenápadní stavitelia toho, čo pretrvá.“
Tak, moralizujme! Alebo radšej nie?!...
V novom roku do útoku! Alebo radšej nie?!
Želám všetkým ľuďom dobrej vôle šťastlivý, spokojný, pohodový rok 2010.
