Tie rozhovory s cestujúcimi boli občas nevšedné, veselé, niekedy smutné. Cesta domov mi trvala neraz aj štyri hodiny. Keď vlak, na ktorý som ešte musela prestúpiť, nepočkal náš omeškaný, hodiny cestovania sa predĺžili. Keď som si ušetrila sem-tam nejaké peniažky, ktoré mi rodičia dávali na stravu a ubytovanie, urobila som si luxus, a jachala som rýchlikom, ktorý aj tak meškal, neraz tiež aj hodinu. V tom čase budovateľského vypätia sa to stávalo bežne. Cestujúci mlčky, nemo čakali, a tvrdli, často dlhé hodiny a minúty v zime, v nevykúrených, nepohodlných, špinavých a zdemolovaných vagónoch. Napokon sme boli všetci šťastní, že sme sa do svojich domovov nejako dostali.
Veru, stávalo sa, že posledný prípoj, ktorý sme zmeškali odfujazdil a my so sestrou sme sa ocitli na pustej, nočnej stanici. Čo nám iné zostávalo, ako v lete či v zime, v horúčave či v daždi, zobrať si svojich pár „slivák“, ukrytých v malých taškách, vydať sa peši na 5-6 km cestu, v noci, v tme, po hradskej - k rodičom. Neraz sme sa báli na neosvetlenej ceste, kde v tom čase neprešiel človiečik, ani žiadne auto. Koľko ráz sme sa s obavou zobzerali, keď za nami čosi šuchlo, skvíklo... Žiarili sme šťastím, keď sme vysnorili, že to bola len túlavá mačka, či nejaká lasica, alebo iná zvieracia perepúť. Tak sme teda vykračovali od strachu stiahnutými hrdlami.
Raz, na ceste večerným rýchlikom, spoznala som mladého redaktora. Zarozprávali sme sa. Našli spoločnú reč. Ani ja, ani ten slušný, akýsi tichý a hanblivý mládenčisko sme o sebe ani zbla nevedeli, len to, že on je redaktor, a ja tá, čo občas skúšam niečo do novín napísať...
Z rýchlika som skôr vystupovala ja. Mladý muž v rýchliku zostal.
Na ceste ja k rodičom a on na služobnej ceste, v rýchliku sme sa stretli viac ráz.
V Bratislave sme si z ničoho nič zavolali a vybrali sa spoločne do kina. Vtedy fičala Rodná zem, folklór, navoňaný socialistickým realizmom. Mladé krásne tváre, opálené telá a pekné melódie. Budovateľská radosť, rozjasanosť, šťastie mladosti kričalo, či vlastne hučalo z velikánskeho rozfarebneného plátna.
Potom cesta domov s Julom. Na tri kroky od seba. V družnom rozhovore, v ktorom sme sa vnútorne stretali.
On, marxistický filozof - a ja, mladé dievča, vyhodené zo školstva, bez nádeje, zamordované vo výrobnom podniku, pri nudnej, ubíjajúcej práci, z ktorej som sa vyslobodzovala písaním neangažovaných, nesocialistických, len všedných článočkov, ktoré mi sem-tam uverejnila Smena, Slovenka, či Večerník. Aj to bolo niečo, také malé, teplé slnečné lúče do môjho zmrznutého vnútra nevľúdnosťou režimu.
On mi hovoril o svojej práci redaktora, a potom o práci filozofa v Akadémii...
A ja? Čo som mu hovorila ja? O strastiplnej ceste našej rodiny, mňa, mojich súrodencov, o eštebáckych prehliadkach, výsluchoch, väzení brata, a všetkých tých trápeniach, ktoré postihli celú moju rodinu.
Julo zostal nemý. Neveriaco na mňa pozeral. Aj v prítmí som videla jeho rozpaky veriaceho marxistu.
„Je to ozaj tak, ako hovoríš?!... Ozaj sa dejú také veci s rodinami?...“ pochyboval, neveril, istil sa, že zle počuje.
A ja som mu rozprávala, rozprávala.
A on načúval, bol citlivý človek, uvažujúci, rozochvený.
Chcel sa so mnou stretávať aj naďalej. Rozumeli sme si.
Slušne som ho odmietla: mám vážnu známosť a máme sa radi.
Ustúpil mi z cesty. Nerušil môj vzťah.
Vydala som sa, mala rodinu. Ak sme sa náhodne stretli, usmiali sme sa na seba, pozdravili ako starí, dobrí známi. Naše cesty sa nadlho rozišli.
Julovu zložitú, komplikovanú cestu od marxistického myslenia k humanistickej predstave o prítomnosti a budúcnosti ľudstva, zistila a pochopila som, až po Novembri 1989. Keď som ho videla stáť na čele Slovenského helsinského výboru. Spolupracoval aj s angažovaným kňazom Antonom Srholcom a s disidentom, politikom, Františkom Mikloškom. Napadlo ma, že Jula, ktorého som kedysi stretla, snáď zasiahli aj moje výpovede vo vlaku, za čias tvrdého socializmu, dišputy o čudných, teroristických praktikách neľudskej diktatúry, ktorá odrovnávala nielen kritikov režimu, ale aj svojich vlastných ľudí.
Július STRINKA bol skutočným disidentom, nie tuctovým. Bol dlhoročným obrancom ľudských práv. Už dlho pred Novembrom 1989 bol jedným z mála, ktorý dokázal povedať komunistickému establišmentu NIE, v dobe, keď za takéto postoje musel človek čosi obetovať. Jeho názory najmä v sedemdesiatych rokoch boli kritizované oficiálnymi ideológmi a filozofmi. V roku 1971 bol perzekvovaný, vylúčený z vedeckého a verejného života. Mal zákaz publikačnej činnosti.
Aj on bol osobou, aj vzácnou ozdobou - Novembra 1989.
Už nie je medzi nami... Česť jeho pamiatke!
Mne zostali čisté spomienky na mladého muža, s ktorým ma spojila náhoda, osud: cynické
vysťahovanie rodiny totalitným režimom z mesta na dedinu, rozháraný a búrlivý život občana za „dobrého“ socializmu.
