Keď som sa ocitla medzi tou garnitúrou rozlične chorých, chcelo sa mi jačať od jedu či roztrpčenosti, že som zasa tam, kam som nechcela opätovne ísť. No kapitulovala som. Miesto hnevlivých sĺz, pokorne som prijala to, čo ma opäť očakávalo a do čoho som rovnými nohami padla. Ocitla som sa presne tam, kde som bola presne pred rokom. V špitáli. V tom istom. Po štvrtý raz v tomto roku v zdravotníckom zariadení... Kto to povedal, že z kríža sa neuteká?... Vzácna osobnosť, ktorá sama chorobu a starobu prežila dôstojne?... Ale má pobyt na ňom svoje klady? Dobrá?... Aké klady? Aké dobrá?...
Spokornela som. Stíchla, keď som ležala opäť v bielych perinách, napodiv v mäkkej posteli, s pomerne slušnou stravou, s výhodou možnosti prechádzok po dlhom balkóne, kde som mohla v čase voľna od vyšetrovacích procedúr, keď slniečko vyhrievalo, prechádzať sa a podnikať maratónske výjazdy z perín na divadelné predstavenia prekrásnej jarnej prírody.
Pohľad na ošumelých od dážďa i vetra svätcov Cyrila a Metoda v nemocničnom malom „parčíku“, ktorí stáli v zeleni kobercov práve čerstvo pokosenej trávy, bol celkom príjemný. Svojím hrdým postojom akoby povzbudzovali chorého. Kvetinky v zeleni, ktoré sa otvárali hneď zrána slnku a večerom zatvárali svoje kalichy pred tmou noci, ich zdobili a robili im spoločnosť. Práve tak obšťastňovali svojou žiarivou farbou lupeňov pacientov, čo na nich dojato pozerali, a sa tak vytrhli zo smutnej nálady v miestnostiach, kde strávili svoj nedobrý čas. Jazierko, ktoré odrážalo nebeskú modrosť alebo jej sivosť, bolo vzrušujúce pre oči obyvateľov bielych izieb. Páriky kačíc a labutí, čo premávali po jeho hladine a vytvárali perfektné veľké véčka vĺn, roztápali mrazivosť duší z ponurej atmosféry nemocnice...
Príjemné boli momenty, keď človek vyzrel z balkóna a pod ním, na jemnej nežnej trávičke videl rozdivené kočky. Ich šantivosť, vynaliezavosť v lapajstvách, priväzovala na ne oči, ktorým chýbali takéto vzruchy. Jedna dorážala labkami na iné, ktoré na šmajchlovanie ani nepomysleli, ale naháňali sa za poletujúcimi papierikmi, čo neporiadni pacienti povyhadzovali zo svojich dlaní, práve na to zelené trávové čaro. Aj slabý vánok to množstvo pestrofarebných útržkov papiera vzniesol do povetria. Koča, asi kocúrik, trénoval streh, a potom opatrný výjazd na hrajúce sa vrabce, ktoré mu samozrejme spred nošteka ufujazdili. Boli to podarené zábery. Hlavne, keď v čase obeda, večere, striehli pod balkónom a čakali na milodary zhora. Tie im v podobe šunčičky padali pred ich maškrtné jazýčky. Ich šesť párov zelených očiek bolo neúnavne uprených dohora. Bol to skvostný pohľad na družinu čiernych zamatových mačičiek s perfektnými maniermi. Potvorky, nevedeli čo spôsobovali, aké príjemné povyrazenie pre chorých. Keby to len boli trošku tušili, viac by boli vynaliezavé, aby sa im čosi dobrého ušlo pod zúbky od divákov na balkónoch.
Nielen prírodné efekty, vôňa rozkvitnutých bielych agátov, ktorá prúdila z otvorených okien, oblažovali srdcia pacientov, ale aj stretnutia s „nocľažníkmi“, ktorí plávali na príbuzných vlnách duše. Zažila som silné pohnutie i ja, keď som našla spolupacientku, s ktorou som si porozumela, s ktorou sme dokázali predebatovať celé hodiny dňa, či dokonca i hodiny noci. V dôvernom rozhovore sme sa približovali k sebe, chápali sa, uvedomovali si, že trápenia, ťažkosti, tragédie sa nevyhýbajú žiadnej rodine. Niekto o svojich čiernych dierach života vraví, niekto mlčí. Niekto ich občas vysype, odhalí, aby sa mu uľahčilo pri nesení bremena, z ťažkostí kríža, čo už omína ramená, dušu, ničí ho, že by človek pod ním padol. Nie jedenkrát, ale viackrát... Postretla som v nemocnici ženu priamu, silnú. A i tá – zaslzila. I tá mala svoju trinástu komnatu. A nielen to. Spoznala som i jej syna: chlapa, akých je malo dnes vo svete. Ja, babka, konečne som videla na vlastné oči známeho muzikanta, ktorého som doposiaľ poznala len z obrazovky, z rozhlasu. Takéto stretnutia sú po nemocniciach zvláštne, výnimočné...
Srdce mi umieralo, keď som videla motať sa po nemocničnej chodbe mladé žieňatá, alebo keď som zbadala mladého muža, ako tisne na vozíku svoju mladučkú ženu a na jej tvári zvidela odblesk úžasnej bolesti a utrpenia. Bez slova som sa vrhla do svojej izby a nič iného nevediac, rozrušene som sa pomodlila za túto ženu aspoň Zdravas. Aby sa jej uľavilo... Bolo milšie...
Nebudem opakovať to, čo je už známe, že treba, aby sa zdravotníci voči nim dobre a slušne chovali. To by už malo byť samozrejmé. Tak samozrejmé... Zdravotníctvo by malo byť na úrovni... Malo byť ich náručou, keď musia do jeho zariadenia vniknúť. Nedobrovoľne, nerado, ale nutne a nevyhnutne tam pobudnúť. Kde je náruč, a aká je – zdravotníctva?... Uvedomila som si, že trpiacich, chorých, biednych – sú zástupy, ktoré potrebujú pozornosť, opateru, liečenie, potechu, vykúpenie zo svojej psoty. Dostáva sa im ho? Toho vykúpenia? Starostlivosti a pozornosti?... Vždy?... A na úrovni?...
