Vystúpili sme z auta na peknom, síce malom, ale parkovisku. Stáli sme pred krásnym novým, moderným zariadením pre vädnúcich starcov. Vynorila sa pred nami udržiavaná záhradka, s voňavými, farebnými kvetmi a okrasnými kríkmi, skalkou, vyštrkovanou cestičkou, vedúcou k novučičkým elegantným lavičkám. Prekvapilo nás ticho pred budovou i v nej. Dom pre nevládnych, aj pre ešte ako tak vládnych, skoro v samučičkom hlavnom meste. Vošli sme do domu, kde ležal náš priateľ po úraze a po porážke. Čistulinká chodba, čistulinká izba, čistulinké periny, návliečky, všetko ako vybielené. Sestričky tiež bieloskvúce.
Postihnutý starec ležal na svojom lôžku odovzdane. Mĺkvo, ako bolo v celom tomto „sanatóriu“. Akoby zastal čas a nič sa nedialo – iba ak umývanie, jedenie, dýchanie, polihovanie. Kto mohol, aj urobil niekoľko krokov hore-dolu a opäť sa vrátil tam, odkiaľ vyšiel. Pár metrov. A vonku prúdil život, vrel ruch a deň bežal neuveriteľne rýchlo a bezhlavo.
„Peter, ahoj!“ ozval sa muž.
Starec prekvapene pozrel na tvár, ktorá sa nad ním objavila. Nechápavo otvoril dokorán oči. Zračilo sa v nich slabulinké skúmanie povedomých rysov obličaja človeka, ktorý stál pri peľasti jeho dlhého, nekonečného ležania.
„Kto... kto...“ koktal, lebo porážkou stratil možnosť normálneho vyjadrovania.
„Vieš kto som?... Poznáš ma?...“ rozochvene zaznela otázka.
„Poz... poznám... Vilo!“ Ťažko, ale predsa celkom zrozumiteľne vyšepol s jasnou radosťou.
„Vilo... Vi... lo... Pri... prišiel... si...?“
„Prišiel som ťa pozrieť... Dlho som nebol... Vieš, aj ja mám problémy... zdravotné... Ide to so mnou dolu z kopca...“ hlas môjho muža, ktorý sa síce javil celkom v pohode, sa zlomil. „Tak ako?“
Starý, sivý, na kratulinko ostrihaný trpiteľ sa rozplakal. Pomrvil sa, ťažko sa obrátil a chudučkou rukou začal habkať po šuplíku na nočnom stolíku.
„Pomôžem ti...“ muž mu pomohol otvoriť stolček.
Starec šmátral v priečinku a vytiahol z neho fotografiu. Slzy ako hrachy mu začali stekať dolu tvárou.
Muž zostal zarazený. Nevedel, čo jeho priateľ chcel s obrázkom.
„Marie...Marienka...“ podával fotografiu ženy do rúk toho, čo stál v nemom údive.
Prekvapene zobral do rúk obrázok: „Ahaáá... tvoja Marienka... Dobrá žena to bola... Veru...“
Šedivovlasý sa rozplakal. Usedavo. „Áno... moja... mo... ja... Ma... Marienka!“
Muž zaslzil tiež. Videl, ako jeho priateľ bezútešne drží, a potom si pritíska na hruď obrázok svojej, už dávnejšie zosnulej ženy.
Ešte niečo si medzi sebou priatelia-vrstovníci povedali.
Potom sa muž znenazdajky spýtal: „Peter, pomodlíme sa desiatok ruženca... Spolu?“
Teraz som sa ja prekvapene trhla, čakala, čo chorý odpovie.
Priateľ sa zamrvil a niekoľko ráz pokýval hlavou. Vyslovil úplne rázne a dojato: „Áno...!“
Muž si prisadol k nemu na stoličku a schytil mu ruku. Začali sa spolu modliť: „...ktorý pre nás ťažký kríž niesol!...“ Zrnká ruženca mu rátal na prstoch ako na skutočnom ruženci. Tiché slová modlitby sa rinuli izbou. Ten, čo ležal vo svojom úbohom položení, len mrmlal slová Zdravasu. Skoro skončili. Chvíľu mlčali.
Stála som v úzadí a pozerala na trpiaceho starca, beznádejne postihnutého, končiaceho, s neuveriteľným smútkom v tvári i v duši. So srdcom plného svojej manželky. Ťažko som premáhala slzy. Teraz som ja pristúpila k posteli. Pohladila som chudú, vráskavú ruku. Vtlačila som do nej čokolády, ktoré som priniesla. Ani som nevedela, či to vnímal. Videl pred sebou len tvár svojej odídenej, stratenej lásky?...
Priateľ ťažko vnímal, rozprával, sústreďoval sa. Dlho sme sa nezdržali. Sľúbili sme, že ho čoskoro navštívime. Nevieme, či sme splnili jeho očakávanie čohosi výnimočného, čo sa nedialo každý deň. Jeho odchádzanie bolo zjavné...
Keď sme vstupovali do auta rozsmutnení, rozochvení, povedala som mužovi: „Krásne je tu vonku, však?... Aj to útočisko pre prestarnutých...“
Muž mi rozčarovane skočil do reči: „Pre návštevníkov a príbuzných - áno... Ale pre tých - tam... Však, niektorí ani nevedia, nevidia, čo je tu von... a poriadne, ani tam vnútri nie...“
Už som radšej mlčala. Manžel naštartoval motor a ticho bez slova sme opustili krásne miesto pre odložených našich...
