Drobčiatko s bielou čiapočkou na hlávke šantivo zabiehalo za akúsi búdku. Minútu, dve tam bolo schované. Potom vyliezlo. Pár krôčikov sem, pár cupitavých krôčikov tam a už sedelo na zemi. Raz-dva sa z nej však zviechalo. Biele nohavičky a biely svetrík už biele neboli. Len čiapočka s brmbolcom sa jagala belostne.
Vartovník podliezal pod čiernymi kovovými špirálami. Vyžíval sa v prekážke skoro vojenského charakteru. Pozabudol aj na sestričku.
Biely brmbolček skackal. Až opätovne zmizol za búdkou. Chlapčisko spokojne cvičilo na stojane na bicykle.
„Maroš, kde je Katarína?“ ozvalo sa zrazu vedľa neho. Stála pri ňom mama, s natáčkami vo vlasoch.
„Tu... tu bola pred chvíľou...“ koktal trasľavý hlások.
„Preboha!... Katarína!...“
Vtom sa spoza búdky vykotúľalo ufúľané, rozfňukané drobča.
Dievčatko cupkavo kráčalo k žene.
Vartovník previnilo stál pri podstavci na bicykle, ruky nemo spustené pozdĺž tela. Čakal, čo bude.
Matka Katarínku vtiahla do kaderníctva.
Vartovník ožil. Ani podstrelený opäť vhupol na podstavec a stváral ani pojašený. Nevaroval už...
