Z okna schodiska na treťom poschodí sa vykláňalo chlapčiatko. „Ivo,“ skríklo nadol do dvora, „bol som u tvojej mamy a povedal som jej, že si mi pokazil vozík s koníkmi.“
Zdola sa nič neozvalo.
Chlápä v okne nepohnuto stálo. Potom znova sa vykláňalo. Príliš hlboko von. „Ivoóó... povedala, že dostaneš na zadok, keď prídeš hore... Počuješ?“
Z dvora sa opatrnícky ohlásilo: “To nie je pravda, nebol si u mojej mamy!“
„A bol!“
„Nebol!“
„Bol!“
„No dobre teda, tak bol!... Povedz mi, aké vlasy má moja mama?... Nooóó?“
Chlápä v okne rozmýšľalo. Zrazu vyhŕklo: „Biele!“
„Čoóó? Biele?... Ha-ha-ha-aha... moja mama ma čierne... To nebola moja mama... ha-ha-ha-hi-hi-hi...“
Chlápä v okne prekvapene pozeralo nadol, opäť uvažovalo, potom sa stiahlo dnu a rozbehlo sa dupotavo dolu schodiskom.
xxxxxxxxxxxxx
Krik a štabarc. Z dvora. Deti po dvoroch. Veď dýchajú posledné hodiny prázdnin. Sloboda a voľnosť: bezbrehá...
Vtom smiechoty. A plač.
„Veď si mi ocikal šaty...“
„Hi-hi-ha-ha-ha...“
„Zajtra som si ich chcela vziať do škôlky...“ Mrnkot. Vzlyky. „V čom teraz pôjdem?...“
„Ty hlúpa... však sa ti do rána usušia. Ha-ha-ha-ha-hi-hi-hi...“
