Pamätám si to, akoby to bolo dnes. Osemročné dievčatko sedelo so strachom v pivnici v Avione. Nad ním trčali veľké rúry na horúcu a studenú vodu, opodiaľ zasa viselo potrubie na plyn, zafarbené žltou farbou. Bol poplach. Sirény zahučali svoju zlovestnú pieseň a celá ich rodina, aj so susedmi zo šiestych poschodí, bežala dolu schodmi do biedneho úkrytu pred bombami, možno aj zápalnými.Ten šialený dupot, čo znel schodiskom od bežiacich človiečikov má dodnes v ušiach.
Každé dieťa si nieslo malý ruksačik na chrbte s nejakými dôležitými vecami a potravinami. Mali sme ich pripravené na stole v prípade poplachu, náletu.
Nezabudnem nikdy na tie chvíle hrôzy, keď moja duša sa zvierala úzkosťou a v hlavičke prebehovali myšlieky ako z trileru. Čakala som, že každú chvíľu padne na nás bomba, začne všetko horieť a tie obrovské hrubočizné otrasné rúry nad nami spadnú a nás všetkých, ktorí sme ukrytí v pivnici zabijú, alebo strašne dokaličia do krvi, že zhoríme zaživa, alebo sa udusíme. Chvela som sa mnohokrát ako osika. Bože, aké to bolo uvoľnenie, keď poplach prestal a sirény zatrúbili odľahčujúcu znelku od desu.
Po tieto dni som začula v televíznych správach komentár, že môže byť v Európe vojna. Po tieto dni bola schôdza Merkelovej, Putina a Hollanda. Nič nevyjednali, aby konečne nastalo prímerie, ustal bratovraždený boj na Ukrajine a nezabíjali sa ženy, deti, starci, nevyháňali sa mladí i starší muži, synovia, otcovia, bratia na krvavý bitúnok. Kto je na vine, že sa zasa bojuje, vraždí, ničí?…
Národ chce samostatnosť, pyšný cár, diktátor, nechce si pustiť svojho vazala, ktorý by chcel žiť ako si praje on sám…
Rozmýšľala som o tom, že spory, roztržky, hádky, neporozumenie už začína v rodinách. Medzi súrodencami, rodičmi, priateľmi, susedmi, medzi občanmi, až nakoniec aj národmi… Prečo?… Pýtam sa prečo?… Môžu byť rozličné názory na to ono. Ale musí byť tolerancia, diskusia, porozumenie a nie nenávisť, snaha nebyť tým, akože víťazom v „bitke“ takej i onakej.
Videli sme to v dobe pred referendom o rodine. Kde sa naraz objavila búrka, ktorá rozmetala vzťahy v rodine aj medzi priateľmi? Kde sa v nás berie toľko hnevu, nepochopenia toho druhého s odlišným názorom? Treba vysypať zo seba tie jedovaté hadie zvuky zášti. Kde sa naraz vzala?…
Takže vojny, aj také menšie v nás a medzi nami, vznikajú, zostávajú – a ničia. Naše srdcia, duše, telá.
Žijeme si svoje životy na Slovensku už dlhšie v mieri, v pokoji. Nevšímame si tie krvavé obrazy a desivé zvuky vojen u nášho suseda a z ďalekej Afriky, kde síce už neharašia kanibali, aby pojedali aj svojich ľudských bratov, ale im teraz pokojne a cynicky odfikávajú hlavy mačetami, bez čo len malého zaváhania.
Panebože, zvykáme si na všetko a zostáva v nás ľahostajnosť, apatia k tým, čo trpia neďaleko, alebo ďaleko od nás. Až sa naraz prebudíme na zúrivý desivý hluk kanónov a piskot a oheň raketometov. Bude už neskoro. Začne ničenie, borenie. Nič nerobíme preto, aby sa tak nestalo. Nebúrime sa, neprotestujeme, že vládcovia tohto sveta si s nami zahrávajú svoje hry. Sedia v bezpečí svojich bohatých palácov a riadia náš osud, život obyčajných občanov. Keď budeme krvácať, keď budme sedieť v úkrytoch v obave, že zhynieme pod bombami, mínami, už bude strašne neskoro na vzburu proti tým, čo okupujú iné štáty, ožobračujú ich a robia z ich obyvateľov bezbranných otrokov a poddaných.
Dobrý kráľ je taký, čo chráni svojich poddaných. Zlý kráľ je ten, ktorý ich nechráni!…
Čo budeme robiť, aby sme nestratili mier a neocitli sa v plameňoch vojny a deštrukcie?…
