Pred pár dňami som sa vrátila z nemocnice. Plná dojmov, s trochou spokojnosti, ale aj hrozitánskeho sklamania. Mohla by som sa rozpísať do nekonečna. O vzťahoch lekárov k pacientom a o vzťahoch medzi lekármi, o vzťahoch sestrička-pacient, pacient-sestrička. O tom radšej pomlčím, hoci by som písala s radosťou, až do aleluja. O tom - možno neskôr. Na to treba jeden úplne úplný článoček.
Tá úžasná netolerancia k pocitom pacienta, chorého, s bolesťami, utrápeného, deprimovaného diagnózou, ťažkosťami. Ten rachot, dupot, buchot capnutia dvier, škrípanie ťahaných vozíkov so stravou, nemocničnou bielizňou. A tak málo by stačilo: priklopiť tíško dvere, namastiť staré, ojazdené kolieska na vozíkoch, nariadenie šéfa-bossa oddelenia, aby sa dodržiavalo obyčajné, tak prepotrebné v nemocnici - ticho. Ticho! Načo potom tá parola: „Ticho lieči“ ?!
Tá vrava a veselý smiechot osadenstva poschodia, napriek tomu, že množstvu človiečikov na posteliach do smieškov nie je. A stačí nebyť ľahostajný, pomyslieť si, že za niektorými dverami niekto trpí, umiera...
Nutnosť chorého na obyčajnú ľudskú potrebu... Aká praobyčajná stará vec. Nemala by som to vari ani písať, čo teraz idem, keď je všade kult nahoty bez zábran, kult odhaľovania sa až do nepríčetnosti, ľahostajnosť, že takými nie sú všetci ľudkovia žijúci v našom okolí, že mnohí z nich ešte stále prežívajú akýsi pocit hanby, či hanblivosti, studu. Smejete sa?... Čo také staro-módne rečičky – o stude pri nahote? O stude?... Ešte existuje stála citlivosť a kultúra v človeku, myšlienky, že intímne veci sa majú diať nie na očiach verejnosti, že existuje niečo také, ako je „ľudská dôstojnosť“. Ha-ha-hi-hi... Možno! Ale nech - to: ha-ha!... Musíte teda tam, kam chodí pešo aj pán kráľ. Prídete v nemocnici do miestnosti, div že dva krát dva metre. Dva záchody. Jeden pre mužov, jeden pre ženy. Ani to nie je označené a spresnené... Sedíte si teda na tróne, cítite sa ako pán kráľ, a naraz počujete, že v susednom záchodíku sa ozýva mužské pokašlávanie. A tak dvaja pacienti, muž a žena, nechtiac načúvajú hru svojich vnútorností. Máry-nény! To utrpenie pri načúvaní svojich aj cudzích zvukov neželanej hudby. No paseka!... Nepoviem, ženy so ženami „sedieť“, je to prirodzenejšie, samozrejmejšie. Dnes je to samozrejmé, ale niekedy ani to nebolo tak. Ale bratať sa takýmto beznádejne trápnym spôsobom - s mužským náprotivkom?... To mi teda pripadá, hrozne, nielenže trápne, ale aj nejapné. A tak málo by stačilo, aby sa našiel v tomto nevýslovne sociálnom štáte, ktorý nadovšetko vychádza občanom v ústrety, vydať pár eur, aby sa postavila ešte jedna, tak prepotrebná pre život pacienta - búdka. Aby sme sa pri náhlom „postihu“ čriev, nemuseli sa s hanbou pýtať: „Búdka, búdka, kto v tebe býva“?
Aj ďalej by som sa mohla rozpisovať i o tom, že sa hrá z televízora na izbe do ucha chorej, utrápenej osemdesiatročnej babke, a na otázku: „Zhasneme“? Odpovie sa: „Však spí“!...
A tak stále do kolečka, dokola by sa dalo písať o nevšímavosti a našej ľahostajnosti, necitlivosti voči iným. Brata pri sebe si nevšímame. Je nám - fuk! Ľahostajný! Basta!
