A tak predadventná nálada občas u nás zaškrípala ako starý stroj, ktorý občas, hoci dobre pracuje, predsa len zachrapčí pri veľkom strese z prekérnej roboty. Napriek všetkému som môjmu pomocníkovi zamrmlala: “Dnes upratujeme!“... Keď bol vynervovaný z práce, tak veru neachkal šťastím, naopak zježil sa a dal mi pocítiť svoje ostrie, ktoré otrčil proti mne. Nedbala som však na jeho ježovitosť a robila som si svoju potrebnú prácu, aby nám na Vianoce všetko voňalo. Veď som organizovala všetko tak, aby všetko klapalo bez zbytočných zádrhov a nepokojov a vojny medzi príslušníkmi rodinného klanu.
Dnes ho tu niet. V byte visí len jeho veľká fotografia, na ktorej sa pod fúzy smeje a robí sa, akoby mrkal na mňa, že ako si poradím s upratovaním: ja, drobná postavička a tentoraz samučičká ako prst v stíchnutom byte. Podídem k nemu a poviem mu: “Neboj, poradím si, bude v byte sviežo ako vždy!“... A začnem organizovať výpomoc. Schytím telefón do rúk a vytáčam. Komu? Svojim dvom dlhonohým stvoreniam, ktoré by mohli pokojne napochodovať na voľbu kráľovnej krásy, keby nakúkali v tú stranu. Teda telefonujem! Raz jednej, raz druhej dlhane... Samozrejme, aby dočiahli na rámy okien. Našťastie, už nie drevených, nalakovaných, z ktorých pri umývaní opadávala farba, a ktoré bolo nutné rozšraubovať, a potom ich zasa dovedna po umytí spájať... Márnosť, to bola kedysi otročina. Dnes nové okná je radosť glančiť s modernými vymoženosťami od výmyslu sveta, ktoré prácu zľahčujú. Paráda!...
No vybavila sa brigáda. Spravodlivosť je na mieste. Polovička bytu padne svižnej gazelke a druhá zasa flegmatickej žirafke. A tak o čistenie okien mám postarané.
V deň pracovnej smeny nastúpia moje vnučky bez frflania, s úsmevom na tvári. Samo, že je pripravená čokoláda, nejaké tie dobroty a občas aj nejaký ten groš pre chudobné vysokoškoláčky. Vykonajú očistu, bozkajú ma, usmejú sa od ucha k uchu a zaonačia: „Babi, neďakuj, aj druhýkrát veľmi rady ti prídeme pomôcť!“...
Na druhý deň počúvam v telefóne sťažnosti ich mamiek, že ako to, že inde ich dcéry idú celkom rady umývať okná a doma sa umytia ledva dočkajú. Teraz sa ja riadne uškŕňam. Viem totiž svoje. Zavriem svojim záclonárkam dvere na izbe, kde makajú, potom im pripravím oldomáš v znamení sladkostí, sladkého úsmevu, objatia a horúceho poďakovania.
Mesiac pred Vianocami sedím vo voňavej izbe, pokojná. Na stole sa pýši adventný veniec so štyrmi farebnými sviečočkami, opodiaľ kvitne a červenie sa vianočná hviezdica a ja si čítam, s nohami vystretými na gauči pred sebou. Občas mi zbehnú myšlienky na môjho odídeného. Na moment zosmutniem. Ale myšlienky vďaky na dievky, ktoré pred niekoľkými dňami ufujazdili z môjho vylešteného bytu za svojimi milými, alebo za povinnosťami, mi navodzujú úsmev na tvári...
