„Babi, máte tie lístky objednané... Do zadnej rady... Idete s našimi v stredu do kina... Dobre?...“ Oznámenie a otázka zazneli tak, že ich nebolo možné odmietnuť. Chvíľu som sa ošívala, lebo sa mi nikam, a hlavne večer, nechcelo ísť. A ako poznám svoju polovičku, tak tomu sa nežiadalo na predstavenie dupľovane. Sedel v kresle, čítal, nezdvihol ani len hlavu od rozložených novín.
„Dobre, Martinko, pôjdeme. Ešte sa s maminou presne dohodneme. Ďakujeme! A ahoj, pozdravuj!“
Skrátila som dialóg len na najnutnejšie vety. Rozhnevala som sa sama na seba, že som bez mihnutia oka prisľúbila svoju účasť tak v neskorom čase na nejakom, možno nanič, slovenskom filme. Otočila som sa k mužovi a hneď spakruky švihla medzi uši: „Ideme na film, čo nám Hanka spomínala...“
„Čooóó? Ja nejdem!Čo si to vymyslela?!“ zaprotestoval. Noviny pustil z rúk a v tom momente ležali pri jeho nohách.
„Ale, ale... Pekne pôjdeme... Nepokazíme radosť Hane len preto, že nás bolia nohy, a že Ty budeš v kine raz-dva spať a ja sa báť, že svojím chrápkaním budeš vyrušovať pol publika v našom okolí...“
„Už zasa rýpeš...?“
„Naučil si ma to... Ešte stále som ťa neprekonala,“ uškŕňala som sa zlomyseľne.
Videla som ako vstal a nervózne sa začal šuchtať po izbe. Kino mu nezavoňalo práve tak, ako momentálne ani mne.
Vtom som si spomenula na fakt, ako som kedysi lietala ako lietavica po filmových festivaloch a ako mi nesmel uniknúť a ubziknúť žiaden, čo len slušnejší premiérový film. Koľko ráz vyčerpaná od malých detí, ich kriku a požiadaviek, som sa utrhla a už aj vyletela do kina bez muža, ktorého to nebralo tam ako mňa. On holdoval športu - ja zasa filmovému umeniu. Tolerovali sme si tieto naše koníčky, či lepšie lásky. Lenže v posledných rokoch vek a choroby nám naše odreagovanie sa mimo rodinného hniezda znemožňovalo a robilo nedosiahnuteľným. Kedy som bola poslednýkrát v kine? Boli to Besy Dostojevského, keď som uveličená videla z kina povedľa mňa vychádzať môjho obľúbeného majstra Chudíka? Bola som hrdá, že si viem vybrať, na ktorý film mám ísť, a nesedávať na lízankách, gýčoch, malinovkách, či lacných krvákoch alebo na westernoch, rovnakých ako vajce k vajcu. Vždy som mala nos na perličku stratenú v mori braku. Žila som z dojmov z kvalitného filmu pár týždňov, pokým som zasa nestopla ďalšiu nie cukrovinku, ale kvalitu, hĺbku.
Tak sme sa teda vybrali po rokoch v ten dusný letný večer do kina. Prišli pre nás zať s dcérou. Nahodili nás do ich obstarožného auta. Odjachali sme, prekvapení sami zo seba, že sme sa nechali nahovoriť na ponocovanie a výlet za nejakým neznámom.
Keď sme prišli k Auparku, parkoviská boli plne obsadené motoristami. Tak sme si to šinuli až do parking-domu, kde sme našli miesto na samom vrchu. Dedko horko ťažko vystúpil z auta. Prešli sme z jedného konca Auparku na druhý. Pre nás starých to boli naše krvopotné podvečerné letné „kilometre“. A potom zrada. Schodisko. Naše zúfalé pohľady, ktoré hľadali výťah prezrádzali katastrofu. Nik nám nevedel povedať, kde nejaký je, aby sme sa dostali do hĺbky, akoby do pivnice, cez kopu schodov do kina. Čas utekal a predstavenie práve začínalo. V beznádeji, že dedko tie schody neskráča a nezvládne, zbabelo som zaupela na ústup: „Choďte vy, my ideme domov!“
„Babi, čo ti je, zvládnete to,“ už aj dcéra zúfalo krivila tvár. Pozerala pritom ale nedôverčivo na dedka, čo vrávoral a kráčal ako ročné dieťa.
„Nebojte sa, ja tie schody zídem,“ hral dedo machra a pustil sa do boja so schodiskom, s nekonečným množstvom schodov pred sebou, po tom ako zúfalo ťukal do gombíkov na výťahu pre postihnutých, aby ho dal do chodu.
Ani mne, ani zaťovi, ani manželovi sa však nepodarilo odkliať výťah, aby sa pohol a rozvrčal. Tak sa dedko vybral na krížovú cestu. Ja za ním, spotená ako myš. Pot mi cícerkom stekal po chrbte, tvári. Zať podbehol dopredu, že vyberie rezervované lístky. Máš ho vidieť. O lístkoch ani chýru ani slychu. Samozrejme, keď film už začínal a z haly kina sa ozývalo rachotenie bicích nástrojov z akejsi muziky. Zať zobral lístky aké boli, keď už sme začali našu krížovú výpravu. Horko-ťažko sme hrdinsky pokorili schody a vtlačili sa potácavo do zatemnenej miestnosti. Privítala nás obria obrazovka a z nej hluk, že by ho počul aj hluchý divák ako peň. Konečne sme zasadli do vyfutrovaných na mäkko sedadiel a odfúkli si potom, ako sme ešte predtým museli zvládnuť ďalšie schody k svojim zakúpeným miestam, kde sme mali pobudnúť.
Muž sa vedľa mňa uvoľnene vrhol do červeno-zamatového kresla a chytil si pulz. Nehľadela som na mamutiu obrazovku pred sebou, kde sa začali objavovať písmená a prví predstavitelia filmu, ale s obavou pozerala na drahého mužíčka či mi neskolabuje.
Nachýlil sa ku mne a zašepkal nahlas: „Pozri, aký mám tep!“
Máry-nény! To je ale nádielka. Zobzerala som sa po núdzovom východe pre prípad, žeby nám skolaboval. Našťastie sa nič takého nestalo. Pulz som mu neskúšala. Bože, keby sme museli hneď teraz podniknúť cestu nazad... To by bolo!...
On naraz zostal pokojný, chvíľku tichý. Potom sa opäť otočil ku mne: „To sme si teda dali!... Tie schody!“ Dcéra sa prudko na nás obrátila. Priložila prst k ústam. Mááriška, chová sa k nám ako k malým deťom... A nie sme vlastne ako malé deti?...Vydýchla som si. Mužovi som radšej neodpovedala ani na jednu polohlasnú poznámku. Priložila som i ja len prst na ústa, ako to urobila moja pohoršená dcéra.
A film sa začínal rozihrávať... Zvuky z plátna búchali na naše nezvyknuté uši na rámus, oči boleli pri pozeraní na obrovský kusisko javiska pred nami. Hlavou sme krútili z jednej strany na druhú. Upokojovala som sa. Stierala som si pot z čela, krku. Nešuchotala som papierikom, ako šuchotal vedľa mňa mlaďas, ktorý úporne a dravo maškrtil neviem čo.
Asi polhodinu som vytáčala hlavu smerom k mužovi, aby som sa utvrdila, že je v poriadku, či nemá zavreté oči, a či mu nie je zle. Zatiaľ jeho človečí stroj fungoval a neštrajkoval. Pomaly som na neho zabudla, na starosť o neho, začala som sa pozorne venovať zvláštnemu príbehu, ktorý sa začal odvíjať predo mnou... Vtiahol ma do seba. A riadne!
